Volali ho Miroslav. Na fotografiách vyzeral ako obyčajný muž okolo tridsiatich piatich, upravený, ničím provokujúcim. V profile mal filozofické poznámky o uvedomení, osobnostnom raste a hľadaní skutočnej, živej duše. Už v tom bolo niečo varujúce: skúsenosti mi napovedali, že čím hlasnejšie muž rozpráva o skutočnej žene, tým častejšie za tým skrýva túžbu nájsť čo najpohodlnejší variant, ktorý nebude nič chcieť ani nárokovať.
Niekoľko dní sme si písali. Miroslav sa správal slušne, občas z neho však vyšli čudné poznámky. Najmä mal rád úvahy o tom, že dnešné ženy sú podľa neho pokazené peniazmi.
Im všetkým ide len o reštaurácie, Maldivy a mobily, písal. Nikto sa nepozerá na dušu, nikto nechce len tak chodiť a rozprávať sa.
Ja, slušne vychovaná, som prikyvovala v duchu, samozrejme a opatrne som vždy menila tému. Každý má svoje jazvy. Možno ho bývalá nechala bez bývania či bez ilúzií kto vie. Snažila som sa nerobiť závery priskoro.
A potom navrhol stretnutie. Problém bol len jeden: vonku zúril február ako v rozprávke. Nie ten pomyselný, ale naozajstný mínus dvadsať na teplomeri, vietor, pocitovo mínus dvadsaťpäť. Meteorológovia vyhlásili oranžovú výstrahu, polícia posielala SMS, že von môžeme ísť len v krajnej nutnosti.
Poďme sa stretnúť v parku, napísal Miroslav. Prejdeme sa, dýchame vzduch, spoznáme sa bez pozlátka.
Miroslav, odpovedala som, vonku je mínus dvadsať, za desať minút budeme ako ľadové sochy. Čo keby sme išli na kávu do kaviarne?
Odpoveď prišla okamžite.
Ja do kaviarní nechodím, sedi tam len zlatokopky, čo čakajú, že im zaplatím. Ja hľadám partnerku, čo ide so mnou do ohňa, vody aj mrazu. Ak ti ide o to, aby som na teba minul päť eur, tak to nemá zmysel.
Zvíťazila zvedavosť. Príliš som chcela vidieť toho bojovníka za čisté vzťahy, pre ktorého šálka americano znamená finančné otroctvo.
Dobre, napísala som. Park je park, o 19:00 pri hlavnom vchode.
Príprava mi trvala niekoľko minút. Zo skrine som vytiahla termoprádlo, hrubú mikinu a napokon lyžiarsky overal. Na nohy štrikované ponožky a čižmy s hrubou podrážkou, na hlavu ušanku.
V zrkadle na mňa hľadela bytosť, pripravená prezimovať na zamrznutej Orave.
Tak poď, Miroslav, drž sa, žmurkla som na odraz a vstúpila do ľadovej tmy.
Presne o 19:00 som bola pri parku. Mraz okamžite stisol tvár jedinú odhalenú časť. Sneh pod nohami škrípal, okolo nikde žiadna duša: normálni ľudia, aj tie zlatokopky, dali prednosť teplu.
Pri vstupe stál Miroslav. V jesennom kabáte. Prešľapoval, poskakoval a zúfalo si ohrieval ruky. Nos už mal farbu šťavnatej slivky, uši horeli.
Pristúpila som.
Ahoj, povedala som tlmeným hlasom spoza šálu.
Prezrel si ma, zjavne očakával nejakú jemnú vílu v silónkach, ktorá sa pred ním bude trasť, a on si bude môcť zahrať hrdinu. Namiesto toho stála pre ním postava, viac podobná záchranárovi na expedícii.
Ahoj, vyklopkal zubami. Ty si… dôkladne sa pripravila.
Veď si chcel do ohňa a do vody, začala som chladom. Ideme sa teda poprechádzať a dýchať čerstvý vzduch?
15 minút slávy
Vybrali sme sa alejou. Táto prechádzka bezkonkurenčne vytlačila všetky predchádzajúce rande z rebríčka najdivnejších stretnutí.
Ako ti chutí počasie? opýtala som sa spoločensky.
Povzbudzuje, vydal zo seba. Jeho tvár sa už takmer nehýbala, pracovali len pery, rýchlo modré. Mám rád zimu, skúša ľudí.
Súhlasím, prikývla som. Inak, povedz mi o zlatokopkách. Prečo je káva prejavom skorumpovanosti?
Rozprávať mu bolo očividne bolestivé mraz mu drásal hrdlo, ale presvedčenie vyžadovalo obete.
Pretože… hlas sa mu triasol, vzťahy majú byť o záujme jeden o druhého, nie o peňaženke. Ak žena nedokáže len tak sa poprechádzať a rovno vyžaduje kŕmenie, tak je konzumentka.
A čo ak žena len nechce zápal pľúc? spýtala som sa, opravujúc si kapucňu.
To sú výhovorky, zatvrdil a okamžite hlasno vtiahol nos. Kto chce, hľadá spôsob, treba sa lepšie obliecť.
Veď som oblečená, rozpažila som ruky, ukazujúc svoj objemný obrys. Ale ty si, zdá sa, nie veľmi. Určite ti nie je zima?
Som v pohode! drzo odvetil, hoci ho triaslo, že to bolo viditeľné i v šere.
Po asi desať minútach sme skončili na hlavnom námestí parku. Tam bol zatvorený stánok s kávou. Miroslav naň pozrel so smútkom hodným tragického hrdinu.
Možno pôjdeme späť? navrhol. Vietor silnie…
To snáď nie! rozveselila som sa. Sme len začali. Chcel si poznať dušu. Poďme filozofovať. Máš rád Jacka Londona? Má jeho príbeh o tom, ako muž zamrzol, lebo podcenil mráz.
Pohľad, ktorým ma obdaril, už bol vzdialený duchovným hľadaniam.
Vieš, musím ísť, prerušil. Mám… urgentné záležitosti.
Aké záležitosti? Veď sme plánovali večer.
Pracovné. Vraj som zabudol na report.
Osem večer, v piatok?
Presne tak! skoro zakričal.
Otočil sa a takmer bežal smerom k východu. Šla som za ním, užívajúc si moment: môj prežívateľ vydržal presne pätnásť minút.
Pri vlakovej stanici ani nepozdravil len sa stratil v liečivom teple podzemia. Dúfam, že si tam zohrieval nielen zmrznuté prsty, ale možno aj svoje presvedčenie. Aj keď… asi nie.
Domov som sa vrátila, pripravila si horúci čaj a vymazala si s Miroslavom celú konverzáciu. Nebola mi času škoda. Tých pätnásť minút bolo skvelou vakcínou proti pocitu viny a pripomienkou, že starostlivosť o seba z teba nerobí zlatokopku.
