Ja a môj manžel sme taká celkom slušná slovenská rodinka. Prvé manželstvo pre oboch, potichučky si spolu žijeme už 25 rokov. Hádať sa pred dcérou? Ani v sne! Skôr meníme vtipy, objatia a sem-tam kávičku v obývačke. V zásade sa považujeme za šťastný príklad manželstva, také tie slovenské ideály. Nuž, verila som, že keď uvidí naša dcéra tento model lásky a spolužitia, jedného dňa si založí svoju vlastnú šťastnú rodinu. Veď sa hovorí, že deti sú kópia svojich rodičov.
Lenže hádajte čo? Tu narazíme na malý zádrhel. Dcéra zatiaľ nie je vydatá, ale už má svojho frajera Miša. Pred dvoma rokmi mi zomrela mama, zostal po nej byt v Bratislave. S manželom sme usúdili, že ho dáme dcére nech má lobtu pri nohe, keď už štartuje do života. Nedávno však so šarmom jej vlastným oznámila, že s Mišom tam už pekne spolu bývajú.
No, osobný život nás nijak extrémne netrápi, kto s kým a kde. Ale ten Mišo no katastrofa! V byte sa nehýbe ani pavúk, veď on nerobí nič. Voda kvapká? Oci, poď pozrieť. Žiarovka vypálená? To je jasná úloha pre tatka. Pýtali sme sa, prečo jej Mišo nerobí aspoň základné chlapské roboty. Odpoveď? Večne mlčí, alebo sľubuje, že o chvíľu začne.
A najnovšia perla Mišo je nezamestnaný. To znamená, že domov neprináša ani euro. Dcéra sa obracia na všetky svetové strany, pracuje na dvoch flekoch, len aby ich oboch utiahla. Ako priživník sa vraj cíti skvelo, o dcéru mu evidentne nejde, aspoň tak to vidíme my.
Vysvetlila som jej, že vybrala naozaj zaujímavého partnera do života. Ale kdeže! Verí, že sa zmení a bude všetko ružové. Ona ho miluje, čo s tým? No a ja ju tiež ľúbim, len mi srdce puká, keď ju takto vidím.
