Keď prišla Alžbeta po svojho syna do škôlky, ten jej okamžite skočil okolo krku a zanietene jej šepol do ucha:
Mama, mama, poďme si vziať Tomášovu starkú k sebe domov!
Čože? Akú starkú? O čom to hovoríš? nechápavo sa spýtala Alžbeta. Rýchlo sa obleč, otec na nás čaká v aute.
Hento, tú starkú! Miško ukázal prstom na staršiu pani, čo pomaly viedla za ruku nejakého chlapca k východu zo škôlky. Tomášovu! Veď už vravím!
Nehovor hlúposti, je to cudzia starká.
No a čo? začal nariekať syn. Požiadaj ju, nech je aj mojou starkou. Prosím!
Veď máš svoje starké, dokonca dve. Načo by ti bola ešte ďalšia? Už prestaň fantazírovať a obleč si nohavice.
Ach, mama Miško nahodil nešťastnú tvár, keď si naťahoval teplé nohavice. Moje starké sú nesprávne starké. Tomáš má tú pravú. Skutočnú.
Prečo naše starké nie sú skutočné? rozpačito sa usmiala Alžbeta. Samozrejme, že sú! Veď nás s tatom porodili, nie niekoho cudzieho. Určite nie Tomášovu.
No a čo? Syn sa na ňu smutne pozrel. Narodili vás, ale starkými sa nestali.
Akože nestali? Čo vymýšľaš?! Si náš syn, takže naše mamy automaticky sú tvoje starké!
Ja nechcem, aby boli automatické! Ja chcem, aby boli skutočné, nedal sa odbiť chlapec.
A čo to znamená? Aké by mali byť tie skutočné?
Ako Tomášova starká.
A čím sa Tomášova starká líši od tvojich? Nejako ti, Miško, nerozumiem.
Tomášova starká dovolí, aby ju nahlas volali starká, začal vysvetľovať syn. Jedna moja starká chce, aby som ju volal iba Emília, druhá ma hreší, keď na ňu na dvore kričím starká!
Ako to, že ťa hreší?
Tak prosto. Vraví mi aká starká, veď som ešte mladá. Nemám ma pred susedmi hanbiť!
To ti hovorí moja mama?
Áno. Ešte navyše povedala, že ty ju stále s Miškom odbiehaš. Ale Tomášova starká vraví, že Tomáš je to najlepšie, čo v živote má. Aj ja chcem byť pre niekoho to najlepšie v živote.
To nemôže byť možné, že to hovorila moja mama… Alžbeta sa smutne pozrela na Miška a už miernejšie povedala: Tak poď, obleč sa rýchlejšie, otcino už bude nervózny. A s tou Emíliou čo? Aj s ňou sa hádaš, keď ju voláš starká?
Ona ma nekára, zamračene pokrútil hlavou Miško. Len jednoducho sa neozve, ak ju tak volám. Keď poviem Emília, pochváli ma. A ešte, mama, prečo moje starké nevedia variť správne jedlá?
Čože? Alžbeta nechápavo pozrela na syna. To čo rozprávaš? Veď ťa starké nikdy nenechávajú hladovať, keď u nich ostávaš!
Ale áno, odpovedal rázne syn.
Ako to? Prečo klameš? Veď varia lepšie, než nám varili, keď sme boli malí. Najlepšie jedlá len pre teba! Videla som, čo ti všetko dávajú!
Ale kdeže ohrnul nos syn. Saláma, halušky, šaláty To azda sú najlepšie jedlá?
A čo by si chcel?
Palacinky.
Palacinky? zopakovala prekvapene mama.
Áno, alebo lievance. Tomášova starká mu dnes vravela: keď prídeme domov, upečiem ti horúce lievance so smotanou a džemom. Spomínaš, ako sme spolu v lete džem varili A Tomáš sa len radostne usmieval na svoju starkú. My sme s mojimi starkými nikdy džem nevarili.
Bože môj, Miško, mama s láskou pohladila svojho chlapca. A chceš, dnes večer budeme piť čaj s džemom? Zastavíme sa v obchode a kúpime.
Ale veď v obchode to nebolo dobré…
Odkiaľ to vieš?
Starké mi už kúpili…
A lievance si od nich žiadal?
Áno Smutný Miško si doťahoval bundu. Vraveli, že je s tým veľa roboty. Vzali ma do cukrárne na palacinky. Ale tie sú studené a džem príliš sladký. Tomášova starká vraví, že lievance priamo z panvice sú najlepšie jedlo na svete.
No, veru zamyslene povzdychla Alžbeta, chytila Miška za ruku a vyšli zo škôlky. To sú tie najlepšie jedlá. Pamätám sa, ako ma moja starká nimi kŕmila
Kým kráčali k parkovisku, kde ich v aute čakal Miškov otec, Alžbeta vytočila číslo priateľky.
Soňa, si doma? spýtala sa so sklonenou hlavou.
Áno, odvetila priateľka.
Môžem ťa o niečo poprosiť? Len sa nesmej.
O čo ide?
Vravievala si, že vieš robiť výborné lievance. Že tvoj chlapec ich zje, koľko len napečieš.
Nuž a čo?
Daj mi, prosím, recept na to cesto Keď sa kamarátka začala smiať, Alžbeta zvolala: Ja som ti vravela, nesmiej sa! Veľmi to potrebujem.
Najlepšie bude, keď prídeš ku mne. Naučím ťa to rovno. A Miško sa s mojím Matejom aj zoznámi.
A kedy môžem prísť?
Hneď teraz.
Teraz nemôžem, zneistela Alžbeta. Idem so synom zo škôlky. Muž nás čaká v aute.
Tak príďte všetci. Budeme vás čakať. A kamarátka položila telefón.
Na druhý deň si Alžbeta vypýtala v práci voľno. Išla k vlastnej mame, že ju naučí robiť lievance. Mama sa najprv tvárila dotknuto, čosi hundrala o dnešných ženách, ale Alžbeta jej povedala prísnejšie:
Mama, ak ti prekáža, že ťa s Miškom navštevujeme, už viac neprídeme. Vieš vôbec, čím sa líši skutočná starká od nesprávnej? A prečo si s nami nikdy v lete nevarila žiaden džem? Máš predsa vnuka!
Mama mala na jazyku nejakú poznámku, ale keď sa pozrela Alžbete do očí, radšej ostala ticho. Pre istotu.
Keď prišla Veronika po svojho syna do škôlky, ten sa jej vrhol okolo krku a vášnivo jej pošepkal do ucha:
