Vieš čo, keď som sa vydala za môjho muža, vedela som, že má dcéru z predchádzajúceho manželstva. Jej mama sa odsťahovala do Nemecka, nechala ju u neho a úplne sa stiahla zo života malej. Bohužiaľ, ich vzťah je taký napätý a tie maličké darčeky, čo jej mama sem-tam pošle, ju nijako netešia; veľmi jej chýba mamina blízkosť. Najprv bývala dcéra u starej mamy, u mojej svokry, no časom sa presťahovala k nám domov.
Naozaj som dúfala, že si s ňou vytvorím fajn vzťah, ale ľudia zlatí, nech robím čokoľvek, neviem sa s ňou porozumieť. Vníma ma len ako cudziu osobu a zavše ma úplne ignoruje, keď sa jej snažím prihovoriť. Dokonca sa ma snaží ovládať, a keď niečo nedostane po svojom, hneď uteká za starou mamou alebo za otcom, aby získala podporu. Najviac ma štve, že vlastne odo mňa očakávajú, že sa o ňu budem starať a aj ju vychovávať, ale v skutočnosti nemám žiadnu autoritu. Môj muž a svokra ju nikdy neokriknú, nestanovia jasné pravidlá, takže všetka starosť o jej neposlušnosť zostáva na mne. Tak sa z nej stalo rozmaznané a nesamostatné dieťa.
Trávim s ňou kvantum času, lebo muž má dlhé smeny a svokra len občas nakukne na chvíľu. Úprimne, som z toho už celkom vyčerpaná, túžim si oddýchnuť, venovať sa samostatne sebe alebo svojej práci. Ale doma mi neustále vyčítajú, že by som mala byť k malej nežnejšia a trpezlivejšia. Keby na mňa nevytvárali toľko tlaku, možno by sme sa zblížili.
Na rovinu teraz už naozaj ľutujem, že som si vzala muža s dieťaťom, lebo som zostala zaskočená správaním jeho dcéry. Je lenivá, doma je neporiadok, nič ju nezaujíma. Viem, že nikdy nebudem jej mama, a ani ju nikdy nenahradím. Mám pocit, že k nej už nikdy nenájdem cestu. Celé sa to ešte viac skomplikovalo, keď som zistila, že som tehotná už niet cesty späť.
Vymyslela som si plán, že ju nejako motivujem, aby sa sama rozhodla vrátiť k starej mame, lebo naozaj, to je asi jediná šanca na normálne fungovanie. Dúfam, že sa nám tak podarí vytvoriť zdravšie prostredie pre všetkých.
