Od detstva sa mi v snoch objavovalo, že dokážem podať ruku dokonca aj nepriateľovi v jeho najväčšej biede. Nikdy som si nemyslela, že moja svokra patrí do tejto kategórie. V skutočnosti je plná slovenskej dobrosrdečnosti, úctivá, vždy má v očiach pochopenie a úsmev. Nedávno ju postihlo niečo temné: ochorela, zrazu sa ocitla v nemocnici v Bratislave a zotavovanie bolo ako dlhý, rozostrený sen.
Bez toho, aby som sa poradila s manželom, som ju vzala domov do nášho bytu v Petržalke, kde som ju mohla opatrovať. Predstavovala som si, že manžel ocení, ako s láskou chránim jeho mamu, ale celá cesta električkou domov bola plná zvláštnej melanchólie, akoby svokra chcela povedať niečo, čo sa jej však plietlo medzi perami a nikdy to nenašla odvahu vysloviť. Keď sme dorazili, pomohla som jej prejsť cez chodbu, vyložila som jej ručne vyšívaný vankúš na posteľ a začala pripraviť žihľavovú polievku. Chcela som ich oboch urobiť šťastnými v tejto rozostrene snovej realite.
No keď sa manžel vrátil z práce, všetko sa zmenilo ako striedanie obrazov v kaleidoskope. Uvidel svoju mamu v posteli a pohorene sa spýtal, čo ten parazit robí v našej domácnosti. Chcel ju vyhnať von, ako by vyháňal nezvaného hosťa z domu, ktorý je postavený z červených tehál a pokrytý machom. Len s veľkým úsilím som zabránila tomu, aby ju vyhodil moje slová lietali vzduchom ako farebné motýle. Keby som tam nebola, v tmavých zákutiach sna by svoju matku skutočne opustil.
Manželstvo nám ostalo, ale obklopuje ho smútok ako hmla na Vysokých Tatrách. Cítim sklamanie, ktoré v snoch neodchádza ani keď sa prebudím s úsvitom nad Dunajom, a stále hľadám slová, ktoré by sa v tejto zvláštnej realite zmestili medzi nás dvoma.
