Dnes večer som si opäť sadla k denníku, pretože sa vo mne mieša mnoho pocitov. Mám 52 rokov a nedávno som v Bratislave našla svoju skutočnú lásku. S Dušanom sme sa vzali, aj keď obaja už máme niečo za sebou a začali sme novú etapu života trošku neskôr než väčšina. Dušan má dospelú dcéru volá sa Božidara, je to typicky slovenské meno, a má 25 rokov. Aj ona je už matkou. V poslednej dobe prešla bolestivým rozvodom a hľadá oporu, preto sa rozhodla presťahovať bližšie k svojmu otcovi.
Spočiatku sme si s Božidarou volali len cez videohovory, zdravili sa navzájom, nič viac. Keď sa však prisťahovala do Petržalky, cítila som jasné napätie odmietla ma akceptovať. Skúšala som s ňou nadviazať kontakt, no vníma ma ako hrozbu, akoby som jej brala otca, jeho pozornosť a čas. V jej očiach by ich staré spolunažívanie v starom dome pokračovalo, nebyť mojho príchodu.
Snažila som sa situáciu upokojiť a navrhla som, že by u nás na Jozefskej mohla bývať máme predsa dosť miesta. Prekvapilo ma, keď povedala, že Dušan je proti, lebo sme sa práve vzali. Po rozhovore mi to potvrdil nechce, aby Božidara bola svedkom prípadných hádok alebo napätia, ktoré sa v novej rodinnej situácii môžu vyskytnúť.
Nemám najmenší problém s tým, že Dušan podporuje svoju dcéru, je prirodzené, že otec podá dieťaťu pomocnú ruku. Pritom ma zarazilo, ako Božidara tvrdí, že práve kvôli mne má všetky problémy. Želala by som si, aby pochopila, že svojho manžela milujem pre jeho povahu, nie kvôli majetku či peniazom. Božidara si myslí, že keby som nebola v jeho živote, Dušan by posielal všetko, čo len má, iba jej a jej dcére. Dušan ich však podporuje ako vie, ale stále ledva vychádzajú veď v dnešnej dobe nie je jednoduché vyžiť len zo slovenského platu či dôchodku.
Rada by som si s Božidarou vybudovala pekný vzťah, ale jej predstavy mi to zatiaľ veľmi sťažujú. Dúfam, že časom nájdeme spoločnú reč, porozumieme si a vytvoríme si rodinné zázemie, kde si budeme navzájom pomáhať presne tak, ako sa to na Slovensku patrí.
