Dnes večer sa opäť zamýšľam nad svojím životom a vzťahom s rodičmi. Je to už viac než dvadsať rokov, čo sme sa nevideli. Každý z nás žije v inom meste. Mama a otec sa celý život venujú umeniu spievajú v zbore, neustále cestujú za vystúpeniami. Keď som mala päť rokov, začala som bývať s babkou Vierou. Babka chcela, aby jej život s dieťaťom bol jednoduchší, a tak sme sa presťahovali k jej sesternici na okraj Žiliny.
Na začiatku k nám rodičia prichádzali dvakrát, občas trikrát za rok. Neskôr sa ich návštevy postupne vytrácali. Nakoniec som úplne prestala premýšľať o tom, kedy ich znovu uvidím. Kontakt sa úplne prerušil. Počas štúdia zubného lekárstva som sa na tretom ročníku vydala za svoje skutočné šťastie, Petra.
Spoločne s Petrom dnes vlastníme vlastnú stomatologickú ambulanciu v Banskej Bystrici, finančne sa nám darí, myslím, že sa nemusím na nič sťažovať. Pred rokom sa mi rodičia opäť pripomenuli. Nenašli ani moje telefónne číslo, tak začali volať na kliniku. Ich rozhovory sa vždy točili okolo sťažností na život.
Vypočula som ich, no vždy som im povedala, že svoju cestu si vybrali sami, keď ma nechali vyrastať u babky Vierky. Občas poslali babke nejaké euro, ale väčšinu času sme žili z jej dôchodku. Hovorila mi o tom často a ja som to veľmi dobre chápala museli sme šetriť na všetkom, čo sa dalo.
V škole som sa snažila, aby som mala z čoho žiť a za čo sa obliecť po večeroch som pracovala ako zdravotná asistentka. Dnes mám svoju vlastnú rodinu, svoj vlastný život, oni majú ten svoj. Každý kráčame po vlastnej ceste.
Keď si rodičia uvedomili, že ich neplánujem finančne podporiť, začali mi vyhrážať, že požiadajú o alimenty. Ich slová ma od nich ešte viac vzdialili. Ak som niekedy pochybovala, či je správne, že im nepomáham, v tejto chvíli už viem, že nechcem s nimi nič mať. V hlave sa mi stále vynára otázka mám naozaj pravdu, alebo by som mala rodičom predsa len poskytnúť pomoc?
