Moja babka bola v mnohých ohľadoch tvrdá žena, miestami až veľmi nepríjemná.
Moji rodičia sa rozviedli ešte keď som bola dieťa, takmer si nepamätám otca. Odkedy som mala päť rokov, bývali sme s babkou v Bratislave. Celé moje detstvo sa nieslo pod jej prísnou výchovou.
Babka bola komplikovaná povaha. Od nás vyžadovala len poslušnosť a pracovitosť. Nemám na ňu žiadne pekné spomienky.
Kým iní ľutujú svoje detstvo, ja sa ho snažím radšej vôbec nespomínať. Nemám na čo. Mama mi nikdy nepomáhala. Útek nebol možný deväťdesiate roky, nič sme si nemohli dovoliť. Mohli sme len snívať o peniazoch, nemali sme nič. Babka všetko riadila a donucovala mňa i mamu robiť podľa jej predstáv.
Tak sme žili. Na verejnosti, samozrejme, sme predstierali, že je všetko v poriadku.
Keď som bola v piatom ročníku, mamá si našla partnera. Po roku si ma vzali k sebe. Nevlastný otec ma nemiloval, ale ani sa ku mne nesprával zle. Po životnej skúsenosti s babkou, kde bol len konflikt a nespokojnosť, bol život s nevlastným otcom ako vstup do raja.
Babka neznášala maminu novú rodinu, mama využila príležitosť konečne žiť bez tyranky. Odvtedy sa spolu viac nestretávali.
Občas babke zavolám.
Volám jej každý mesiac, ale pred každým telefonátom sa musím psychicky pripraviť. Rozprávame len o banálnych témach, snažím sa obmedziť kontakt na minimum, aby som sa vyhla jej negatívnym slovám. Vždy mením tému na niečo dobré, a komunikácia končí pár správami alebo pár všeobecnými vetami. Oslavujem jej narodeniny a meniny raz za pol roka donesiem kvety a koláč, polhodina stačí. To je všetko. Takto komunikujeme.
Momentálne mám krásnu rodinu milujúceho manžela, malé dieťa, blízkych ľudí. Nedávno sme s manželom rozhodli vziať si hypotéku a kúpiť byt v Košiciach. Babka mala minulý rok osemdesiat rokov.
Dovtedy bola stále energická a zvládala domácnosť sama. Posledné mesiace však už nezvládala ani vstať z postele, nieto ešte variť. Väčšinou len leží, len pomaly prejde po byte. Nedávno ochorela zachránili ju susedia, ktorí jej pomáhajú so všetkým. Teraz je jej stav taký, že potrebuje starostlivosť.
Babka má veľa vzdialených príbuzných, ktorí mi teraz neustále telefonujú a vyčítajú mi, že nerobím dosť! Nemôžu sa spojiť s mojou mamou a jej manželom, ktorí žijú v zahraničí. Myslia si, že je to moja povinnosť.
Ale ja viem, aké to bude peklo. Áno, babka ma vychovala, starala sa o mňa, učila všetkému. V istom zmysle by som jej mala dlh splatiť. Lenže nechcem. Celé detstvo ma nemilovala. Viem, že jej nikdy neodpustím! Hoci som odpustila jej správanie a postoj k mojej osobe, do konca života jej neodpustím. Napriek tomu však cítim vinu, chápem, že mám povinnosť pomôcť starej žene.
Ideálnym riešením by bola opatrovateľka, lenže nemáme peniaze. Mám malého syna, hypotéku, a syn je často chorý.
Čo mám robiť?
Musí vnučka v Slovensku starať sa o svoju starú babku, alebo má právo odmietnuť obzvlášť keď o dedičstvo nestojí? Nechce ani takúto babku, ani jej byty, peniaze či majetok.
