Keď som sa lúčila s bratom na železničnej stanici v Bratislave, mama bola veľmi dojatá. Mala obavy, že možno je to poslednýkrát, čo sa vidíme v tomto svete, vzhľadom na jej vek a slabšie zdravie. Túžila som vidieť brata aj sestru ešte raz, preto som sa rozhodla vydať na cestu po Slovensku. Najskôr som navštívila strýka Petra, kde sme sa spolu zasmiali na mojej blížiacej sa svadbe, ktorá sa má konať o pol roka. Zo srandy som ho pozvala, a on mi vtipne povedal, aby som si dávala pozor, lebo má na ruke výrazný materský znak. Počasie bolo krásne, slnečné, typicky letné.
Po príchode nás srdečne privítala teta Helena s manželom. Ráno po mojom príchode som sa s mladšou sesternicou Vierkou rozhodla užiť si kúpanie v jazere pri Žiline. Po osviežujúcom plávaní sme sa vrátili domov na obed. Vierka sa cítila trochu unavená, no mala chuť na ďalšie dobrodružstvo, a presvedčila ma, aby sme si ešte raz skočili do vody a potom zašli do kina. Keď sme vyšli z jazera, pristúpili k nám dvaja mladí chlapci a pýtali sa, ako sa dostanú na ulicu Štefánikova. Vierka im vysvetlila cestu, zatiaľ čo druhý chlapec si ma pozorne obzeral a spýtal sa: Prepáčte, nevoláte sa náhodou Zdenka?
Prekvapene som zamrkala a on hneď pokračoval: Bývate v Bratislave a máte kamarátku Líviu, moju sestru. Videl som vás na jej fotografiách a zaujímalo ma, aká ste v skutočnosti. Všimla som si materský znak na jeho predlaktí, ktorý mi pripomenul strýka. Dohodli sme sa, že pôjdeme všetci do kina, a potom sme sa prešli po brehu Váhu. Keď sme sa lúčili, chlapec mi povedal, že s kamarátom práve ukončil pracovnú cestu a na druhý deň odchádzajú domov. Požiadal ma o telefónne číslo, aby ma mohol neskôr kontaktovať, a ja som súhlasila.
Desať dní na to sa s nami opäť stretol, tentoraz s mojou mamou na letisku v Piešťanoch. A presne o pol roka sme spolu stáli pred oltárom, a naše životy sa spojili navždy. Dnes si často spomínam, ako nás náhoda priviedla k sebe.
