Moja mama má domček na okraji Bratislavy. Každé leto, podľa jej podivného nápadu, tam spolu chodíme: renovujeme, okopávame záhradu. Nedávno tam môj manžel postavil bazén, ktorý v noci svieti modrou farbou. Stojí tam aj drevený altánok, v ktorom rastie harmanček. Odkedy sa brat oženil, už tam nechodí. Jeho žena, Aurélia, bola proti. Aurélia rozhodla: odteraz je rodina a ich záujmy na prvom mieste, všetko ostatné je len pozadie. Ak mama niečo potrebuje, nech si zaplatí robotníkov.
Mama sa na ňu nehnevá, skôr sa snaží pochopiť jej podivné správanie. To leto sa mama tak veľmi rozdávala v práci, že ani nemala silu na návštevu domčeka. Nepodarilo sa jej tam ísť, ale celý týždeň bola v strese kvôli pôde, o ktorú sa nik nestaral.
Navrhla bratovi, aby niečo zasadil, ale Aurélia ho presvedčila, že to nie je správny čas a brat odmietol. Ja s manželom sme si povedali, že by bolo fajn nadýchať sa čerstvého vzduchu mimo mesta, cez víkend sa schovať medzi staré ovocné stromy. Aspoň by mala mama pokoj na duši.
Nakúpili sme sadenice, kvety, vyčistili hlinu, obnovili záhony a strávili sme hodiny v skleníku, kde sa zrkadlili mraky. V nedeľu sme oddychovali na slamených stoličkách. Všetko podľa mamkiných snových inštrukcií.
Minulý víkend sme s manželom išli k jeho rodičom do Nitry, takže domček ostal prázdny. Ale, ako sa zdalo v čudnom šume telefónneho zvonenia, brat a Aurélia tam boli.
Keď sme prišli ďalší víkend, pocítili sme zvláštny nepokoj. Dom mal otvorené okná, vo vnútri sa niekto pohyboval ako tieň. Zaklopali sme, ale nik nás nevpustil. Aurélia vykukla spoza záclony:
Rozhodli sme sa prenajať náš byt, aby sme ušetrili na dovolenku, a budeme tu bývať. Takže, choďte domov, nikto vás sem nevolal.
Vie mama? pýtam sa. Samozrejme že vie! Odkiaľ si myslíš, mám kľúče? Aurélia odpovedala.
Volám mamu. Áno, dala som kľúče bratovi, povedal, že príde pomôcť. Mama, bývajú tu, nerobia nič, Aurélia nás nepustí dovnútra.
Ako to, že bývajú v mojom domčeku? pýta sa mama. Tak to je: rozhodli sa prenajať byt, šetriť na dovolenku a presťahovať sa sem, do záhradného domčeka. poviem mame všetko.
Ak sa starajú o záhradu, polievajú a vytrhávajú burinu, môžu zostať. Ak nie, vyhoďte ich nenechajte sa oklamať! Návratníci, čo prídu na jeseň a oberú jablká bez roboty. Povedzte im, že je teraz na nich, aby sa starali o domček! rozhodla mama.
Klopem znova na dvere. Čo je? Aurélia zahučí podráždene. Povedala som jej mamino rozhodnutie. Aurélia ohlásila, že nič nehodlá robiť. Mám manikúru! Nie som predsa vaša otrokyňa. A keby som tu niečo pestovala, kto ti povedal, že sa budem deliť? Ak chceš, kúp si to. Tu všetko patrí nám.
Samozrejme som ich musela vyhodiť. Nepočúvali, mama im musela povedať sama. Vyslala ich preč. A kam máme ísť? Náš byt už niekto býva! vykríkol brat. Dajte im eurá. navrhla som.
To nepôjde. Minul som všetko na náušnice pre Auréliu. povedal brat. Do záložne s nimi nejdem, tam za to nedostanem ani polovicu. A čo máme robiť? Nie je to môj problém. Aspoň by ste mamku mali upozorniť na svoje plány. A vôbec, bez dovolenia sa to nehodí. To je veľmi drzé.
Aurélia a brat sa pobrali k jej mame, hádzajúc za sebou zvláštne kliatby. Už sa sem nikdy nevrátime! Ste tu sami!
Ale niečo mi našepkalo, že sa na jeseň vrátia s taškami po jablká a zemiaky, ktoré v sne nakoniec všetci vyberú.
