Už s vami viac bývať nebudem! Vám nikdy nič nie je dobré! Viktória hľadela na mamu nahnevane aj urazene zároveň. Dobre, keď som bola malá: tam nechoď, toto nerob. Ale teraz mám dvadsať, mami! Dvadsať! Už dva roky som dospelá.
A keď si dospelá a nechceš s nami bývať, nájdi si prácu, prenajmi si byt a plať si ho sama. Taký je môj odkaz, dcéra.
No to je teda pekné! odfrkla Viktória. Najprv len študuj, dcérka, nemysli na žúry a stretnutia, len študuj. A keď je čas pracuj! A čo škola? To je už jedno? Matka nepomôže vlastnej dcére?
Si predsa samostatná. Naše rady už nepotrebuješ, pridal sa otec. Tak, ak nechceš, aby sme ti do niečoho rozprávali, môžeš viesť život naplno po svojom.
Samozrejme, Viktórii takáto situácia veľmi nevyhovovala. Mama ju domácimi prácami netrápila, otec platil účty, nakupoval potraviny a občas jej poslal peniaze na účet. Takéto bývanie bolo pohodlné a bezstarostné. Keby sa tak rodičia ešte neplietli do života…
Ale jej tvrdohlavosť jej nedovolila cúvnuť. V rodine sa tradovala historka, vraj jedna z praprababiek bola zapálená revolucionárka. Vždy keď sa sťažovali na Viktóriinu neposlušnosť, spomenuli túto legendu.
Nakoniec si Viktória našla prácu a prenajala malý byt blízko univerzity v Bratislave. Až teraz pocítila, aké to je, keď peniaze nestačia. Predtým to len počula v autobusoch, pri rečiach rodičovských známych alebo v televíznych diskusiách: Chýbajú nám peniaze na základné veci…
Nájom jej zhltol takmer celú nie veľmi štedrú výplatu, a treba bolo ešte jesť, platiť cestovné MHD a ďalšie výdavky. O bujarých žúroch, ktorých sa nevedela dočkať, už ani nepremýšľala. Nevedomky sa učila vážiť si vlastné peniaze a niektoré parentalné pripomienky jej už nepripadali také dotieravé.
Raz sa z práce vracala domov. Pred ňou kráčali dvaja puberťáci, narúbali sa a vypúšťali sprosté vtipy. Viktória len pokrútila hlavou: či tam majú v hlave aj niečo iné ako seno…
Na schodoch bývalého obchodíka, ktorý už roky nikto neprenajal, sedela stará pani. Viktória ju videla často. Stará pani si niečo mrmľala pre seba, ťažko jej rozumieť. Pri nohách jej stála stará plechová dóza, do ktorej okoloidúci sem-tam hodili nejaké centy. V dobe bezhotovostného sveta už málokto nosil peniaze ako drobné vreckové. Viktória si však dávala záležať, aby mala vždy pri sebe pre túto starenku aspoň pár mincí. Ani nevedela, prečo to robí predtým by si tú žobráčku nevšimla.
No nazývať starú ženu žobráčkou by bolo nefér. Ošúchané šaty a pokrčená doza nedokázali zakryť jej dôstojnosť. Každému, kto prispel, vďačne prikývla a trpezlivo zostávala sedieť na sivých betónových schodoch.
Chlapci okolo nej prešli s opovrhnutím; jeden kopol do dózy, že sa rozletela a mince sa vysypali. Starká sa ťažko zdvihla a začala zbierať mince kŕčovitými prstami.
Ste normálni?! zvolala Viktória a rozbehla sa pomáhať.
Chlapci sa rozchechtali, niečo na ňu pokrikovali a odišli.
Tu, zoberte, podala žene mince. A ešte toto, vytiahla z peňaženky dvadsaťeurovku a podala jej.
Ďakujem, povedala starká a zdvihla oči. Boli prekvapivo mladé na črtách, čo rozorali roky. Poznám ťa. Ty sem vždy niečo hodíš.
Letmo pohladila zohýbanú dózu.
Pokrčila sa. Musím zohnať inú.
Jej ruky sa triasli. Viktórii sa zdalo, že sa necíti dobre.
Bývate ďaleko? opýtala sa.
Stará pani pokrútila hlavou.
Vidíš tie paneláky tam v dvore? Tam bývam.
Poďte, odprevadím vás. Vyzeráte, že vám nie je dobre.
Srdce ma zradilo, zašomrala žena a ťažko sa oprela o jej ruku. Nebudem ťa dlho zdržiavať.
V úzkom byte na štvrtom poschodí ich vítalo more mačiek. Viktórii vystúpili obočie hore. Zhŕkli sa okolo jej nôh, nevedela ich spočítať.
Dvanásť, vysvetlila stará pani so smiechom, keď si to všimla. Ani sama som nečakala, že bude toľko.
A načo vám sú všetky tie mačky?
To nie ja potrebujem ich, ale ony mňa. Ak by som tu nebola, neprežili by. Káču a Lucinku vyhodili v taške k smetiam v krutej zime. Išla som von s odpadkami a našla ich: Lucinka mňaukala, Káča už ťažko dýchala. Jednu som vzala od chlapcov, ďalšia sa zatúlala v obchode. Fenička porodila v pivnici. Musela som ich vziať k sebe, inak by ich otrávili… Myslíš si, že som sa zbláznila?
Nie, to nie… rozpačito zareagovala Viktória. Len ich je naozaj veľa. Čím ich kŕmite?
Preto zháňam na ulici drobné, prikývla pani.
Odvtedy sa skamarátili. Znie to zvláštne, no nemohla už žiť, akoby nič také nestalo. K Jozefíne Smatanovej, ako zistila meno svojej vernej starkej, často zašla. Napísala o nej na sociálne siete. Prekvapivo, spod nánosu nepríjemných komentárov sa objavili slová podpory a ponuky pomoci; postupne ich bolo viac a viac.
Dcéra, začudovane sa spýtal otec načo ti toto všetko? Nikdy si nebola veľká ochrankyňa zvierat.
Ale ocko, lenže láska k mačkám je iná vec… Aj doma ste to nikdy neotvorili ako tému. Ani som sa nepýtala, či smiem mať psa alebo mačku. Tak som si zvykla, že asi nie. Teraz si hovorím prečo vlastne?
Viktória stíchla a dodala:
Pani Jozefína je iná osoba. Vieš, ona povedala, že nie mačky potrebujú ju, ale ona mačky. Ocko, to je pravda. Bez nej by už ani jedna nebola.
Tak čo, ideš si zaplniť celý byt mačkami a vysedávať pri nich? pobúril sa otec. Takým ľuďom sa u nás vravelo staré dievky, tie, čo sa nevydali a zvieratká si dali namiesto rodiny.
Nepotrebujem mačkami plniť byt, ostro odvetila Viktória. Chcela som si jednu vziať, aby mala starká menej starostí, ale domáca je proti. Prístup má každý iný. Nesúďte ma za to, nebudem vás nútiť starostlivosť deliť. Ale ja nie som malá, ani hlúpa, už dávno nie.
Ty nie si, vzdychol otec. No je nám s mamou ľúto, že ťa to celé pohltí.
Nelitujte ma, ocko. Mám všetko, čo potrebujem.
Viktória ďalej chodila k Jozefíne Smatanovej. Vďaka internetu našla domov štyrom mladším mačkám Feničkine mačiatka, čo boli kedysi odsúdené na zánik v pivnici. Ale osem ich žilo ďalej so starou pani. Väčšina bola podľa mačacieho veku už prastarých, o tých záujem nebol. A sama Jozefína si na ne veľmi zvykla, všetkých sa bála nechať.
Viktorka, ak by sa mi niečo stalo, neopúšťaj ich, prosím. Viem, že žiadam veľa, ale nemám bližšieho na svete ako teba.
Viktórii už ani nebylo trápiť, prečo pani žije sama. Až raz Jozefína sama povedala so smútkom:
Veď aj ja som mohla mať vnučku ako ty, ale nevyšlo to.
Vtedy sa dozvedela, že jej jediný syn po rozvode zistil, že nemôže mať deti, a neskôr zahynul pri službe vlasti. A tak zostala sama. S mačkami. Nedokázala odvrátiť zrak od cudzieho nešťastia.
Jedného dňa prišla Viktória ako vždy, ale už nikto neotváral. Zavolala susedku.
Pani Marta, nevideli ste pani Jozefínu? Možno išla preč?
Viktorka? Nie, ona bola z rána slabá… Počkaj, mám kľúč.
Jozefína z reálneho sveta spala už navždy, tvárou pokojnou, bez vrások. Okolo nej mňaukali nechápajúce mačky.
Och, Pane, aj Jozefína nás opustila, prežehnala sa susedka. Viktórii stekali slzy na tvári, prvýkrát čelila smrti.
Čo teraz? Čo robiť? opakovala bezmocne.
Počkaj, na stole je pre teba lístok.
So slzami v očiach čítala krehké písmo.
Jozefína jej zanechala byt a prosila, aby neopustila jej štvornohé deti.
Len teba môžem požiadať, moje dieťa… písala. A slzy tiekli a tiekli.
Viktória netušila, koľko právnických vecí bude musieť vybaviť. Ťažko by si poradila, nebyť Slavomíra.
Slava spoznala, keď prvýkrát napísala o mačkách na sociálnej sieti. Napísal jej povzbudenie a neskôr sa z nich stali partneri. Slava pochádzal z rodiny, kde zvieratá bývali odjakživa. Sám pomáhal v útulkoch a aktívne zdieľal nevšedné príbehy. Práve vďaka nemu sa štyri Feničkine mačiatka dostali do nových domovov.
Slava študoval právo, jeho pomoc bola neoceniteľná.
Viktorka, paráda! tešila sa kamarátka Lucia. Máš vlastný byt! Daj tie mačky do útulku, Slava vybaví, a máš pokoj!
Lucka, to nemôžem… bála sa Viktória. Sľúbila som Jozefíne, že ich nenechám na pospas.
Veď zomrela, už sa nedozvie. Čo sa trápiš, koľko ešte prežijú? Daj ich preč a máš voľné ruky. Budeš večne sama.
Vieš, koľko budú žiť, toľko budú. Nemôžem to inak. Verili mi. Sú také vďačné…
Hovoríš ako stará mama, smiala sa Lucia. Aj tvoj otec spomínal starú dievku. Kým máš tieto zvieratká, nikto k tebe nepríde. Ani muži, ani láska.
Luci, veď vieš, že nemám žiadnych frajerov.
A ani nebudeš! odsekla kamarátka. Nechápem tvoje zmýšľanie, prepáč.
Rodičia ju tiež nepodporili.
Byt je dobrá vec, nervózne prechádzala mama po izbe. Ale celé je to ako z filmu. Cudzej osobe dať celé dedičstvo…
Čo ťa prekvapuje? spýtal sa otec. Bola to čudná žena, poplietla ti hlavu. Vzala od teba sľub a pokazila ti život.
Čože pokazila?! rozčúlila sa Viktória. Chcela mi len dobre.
Mačkám svojím, mávla rukou mama. Nie tebe, hlúpa si. Svoju vinu si odčiňovala. Keď ich zbierala, nerozmýšľala.
Viktória vyšla od rodičov zronená. Všetci boli proti nej, radili vyhodiť mačky na ulicu.
Viktorka, počkaj! dobehol ju Slava neďaleko bytu Jozefíny. Nazdar. Som ti išiel naproti. Čo si taká?
Slava, myslíš si, že som hlúpa? spýtala sa priamo.
Prečo by som to mal myslieť?
Kvôli mačkám. Rodičia i kamarátky vravia, že som si zničila život, keď som prijala dedičstvo a mačky nevyhodila. Možno nie je neskoro zriecť sa bytu…
Vzdáš sa? Slava sa na ňu pozrel bez výčitky aj posmechu. Jozefína ti ich nechala, lebo si dobrý človek. V inom prípade by už dávno zahynuli.
Nesuď ma za rozhodnutie?
Nie. Dnes je vzácnosť stretnúť čestného a úprimného človeka. Som rád, že ťa poznám. Napísal som znova na sieť; ozvala sa pani, zoberie ďalšie dve. Chcel som o tom hovoriť.
Naozaj? Len, Slava, dúfam, že im neublíži…
Príde, predstavíme sa, bude dobre…
Keď sa vzali, s nimi zostali bývať štyri mačky z dvanástich. Kocúra Romana si vzala suseda.
Dávno sa mi páčil, smiala sa. Je taký maznavý a vy ste vždy po ruke.
Ďalšieho kocúrika vzali Slavin rodičia.
U nás sú zvyknutí, smial sa Slava. Vždy som nosil zvieratá z ulice.
Keď sa Viktória vrátila z pôrodnice s malým Miškom na rukách, v chodbe na ňu čakali v rade Káča, Lucinka, Pusinka a Fenička.
Máme mačkababky! rozosmial sa Slava. Alebo pestúnky?
Vitajte, láskavo pozdravila Viktória. Chýbala som vám? Čakajte, uspím Miška a pôjdem vás pohladiť, moje fúzkaté dedičstvo.
