Už s vami bývať nebudem! Vám sa nikdy nič nehodí! zvolala Vierka a pozrela na mamu urazene a nahnevane. Dobre, keď som bola malá: tam nechoď, toto nerob, ale teraz mám dvadsať, mamka! Dvadsať. Už dva roky som plnoletá.
No keď si teda plnoletá a nechceš bývať s nami, hľadaj si prácu, prenajmi si byt a plati si všetko sama. To ti hovorím, dcéra moja.
Výborne! odsekla Vierka. Najskôr sa uč, nebehej po diskotékach a potom choď hneď robiť. Škola je asi druhoradá, však? A o tom, či by ste mi nejak pomohli, ste vôbec nerozmýšľali?
Si predsa samostatné dievča. Náš názor nepotrebuješ, pridala sa otec. Tak aby sme ti nezasahovali do života a nebabrali sa ti do rozhodnutí, môžeš si skúsiť samostatnosť.
Pravda, Vierke to veľmi nevyhovovalo. Mama ju príliš nezaťahovala do upratovania a varenia, otec platil nájom, nakupoval jedlo a občas jej poslal nejaké peniaze na účet. Žilo sa pohodlne, ničím sa netrápila. Iba keby rodičia neboli takí otravní…
Lenže jej tvrdohlavosť jej nedovolila cúvnuť. Doma sa hovorilo, že Vierkina praprababka bola presvedčená revolucionárka a vždy, keď rodičia frflali na jej tvrdohlavosť, spomenuli tento príbeh.
Vierka si našla prácu a prenajala malý byt neďaleko univerzity v Bratislave. Práve vtedy prvý raz pochopila, čo znamená, keď peniaze nestačia. Predtým to len kdesi počula: v autobuse, v rozhovoroch, na televíznych diskusiách, kde zneli slová: Nieto ani na základné veci.
Väčšina tohto minima, čo zarobila, padla na nájom bratislavské ceny nie sú žiadna sláva. Ešte si musela kúpiť jedlo, platiť cestovné a iné výdavky. O hlučných žúroch, o ktorých kedysi snívala, už ani Slovenka nesnívala. Pomaly si zvykala vážiť každé zarobené euro, a výčitky rodičov jej už neznievali tak nepríjemne.
Raz sa vracala z práce električkou. Pred ňou šli dvaja výrastkovia, grobiansky sa smiali a hádzali jednu nevhodnú poznámku za druhou. Vierka len krútila hlavou: čím myslia, keď sa správajú ako malé deti?
Na schodíkoch pred neúspešne prenajímaným obchodíkom sedávala pravidelne staručká pani. Vierka ju poznala z videnia. Babička si tam ticho niečo mrmlala, takmer nerozoznateľne. Pri nohách mala plechovú dózičku, kam jej ľudia sem-tam vhodili pár centov. V dnešnej dobe bezhotovostných platieb mala málokto vrecku zopár mincí. Ale Vierka si ich pre babičku vždy pripravila. Sama nevedela prečo. Kedysi by pri takej osobe prešla bez povšimnutia.
Lenže nazvať túto ženu žobráčkou sa nedalo jej dôstojnosť bolo cítiť i spod starých vyblednutých šiat. Každému, kto prispel, pokývala hlavou a opäť trpezlivo sedela na studených schodoch.
Chlapci, keď prešli okolo, vzdychli pohŕdavo. Jeden z nich kopol do plechovice. Tá sa s rachotom odkotúľala a mince sa rozsypali dookola.
Babička sa ťažko postavila a trasúcimi rukami zbierala peniaze zo zeme.
Čo to robíte, vy blbci! vyhŕkla Vierka a bežala žene pomôcť.
Chrapúni sa len smiali a niečo jej nevhodné zakričali.
Prosím, vezmite si. Vierka jej podala mince. A ešte toto. Vytiahla z peňaženky bankovku a podala ju žene.
Ďakujem, babička zašepkala a nadvihla pohľad. Oči mala mladé a svieže, hoci tvár bola celá krížom-krážom zvrásnená. Viem, že si to ty, kto sem vždy dáva drobné.
Pohladila svojimi prstami pokrčenú dózu.
Zničili ju. Budem musieť nájsť novú.
Ruky sa jej chveli. Vierke sa zdalo, že jej je zle.
Bývate ďaleko? opýtala sa potichu.
Nie, tie paneláky tam vidíš? Bývam v treťom vchode.
Odprevadím vás. Vierka jej ponúkla ruku. Vyzeráte unavene.
Srdce ma trápilo. Rozrušili ma. Starena sa ťažko oprala o jej ruku. Ďakujem ti, dlho ťa nezdržím.
V malom byte na treťom poschodí ich privítalo more mačiek. Vierka neveriacky rozšírila oči bolo ich tam toľko, že ich nestihla narýchlo spočítať.
Dvanásť, vysvetlila starena, všimnúc si jej prekvapenie. Ani som nikdy neverila, že ich bude toľko.
A prečo vlastne?
Ony nepotrebujú mňa… ja ich. Som pre ne všetkým. Bez mojej pomoci by neprežili. Kapku a Lucinku vyhodili na sídliskovom smetisku v igelite, keď bola krutá zima. Išla som vyniesť odpadky, našla som ich tam. Lucinka len jemne pišťala, Kapa už ledva dýchala. Púšku som vyslobodila od výrastkov, Romanko sa k nám pripojil sám. Fenka porodila v pivnici, musela som ju s mačiatkami vziať domov, inak by ich otrávili… Myslíš, že som sa zbláznila?
Nie, len… je ich naozaj veľa. A všetky ich musíte živiť.
Preto aj sedávam na ulici, prikývla pani.
Od toho dňa sa Vierka s pani Zdenou tak sa nová známa volala začali stretávať často. V sociálnych sieťach napísala Vierka o starenke i jej kožušinových spoločníkoch. Prekvapivo, vedľa chladných rečí a nevľúdnych komentárov sa objavili aj láskavé slová, prosby o kontakt a prísľuby pomoci a ich stále pribúdalo.
Dcéra, opatrne sa jej raz opýtal otec, na čo ti toto všetko je? Nikdy si nebola žiadna ochranárka.
Tati, nemá to s láskou ku zvieratám nič. Hoci… u nás doma sa o tom nikdy nehovorilo. Ani som sa nespýtala, či mi dovolíte mať doma psa alebo mačku. Asi som si myslela, že nikdy nepovolíte. Teraz sama neviem, prečo.
Na chvíľu sa odmlčala.
Pani Zdena mi povedala, že nie mačky potrebujú ju, ale ona ich. Je to pravda. Bez nej by dávno zahynuli.
Tak teraz chceš zbierať všetky zatúlané zvieratá? nechápala mama. Vierka, len pozri, koľko ich je v tom byte!
Nie každý na to má povahu. Vierka povzdychla. Ani ja by som nevedela byť celkom ako ona. Ale pomôcť trochu, to zvládnem.
To nie je až také ťažké! mávla rukou mama. Veď si sama hovorila, že peniaze máš ledva, čo si zarobíš. Teraz ich dávaš cudzej žene? Nezdá sa ti, že ti tou staromódnou dobrosrdečnostou zatienila myseľ?
Mami, pani Zdena nie je žiadna klamárka. Keby som o nej nenapísala, nik by o nej ani o mačkách nič nevedel.
Vierka, ty si ešte dieťa.
Už nie som, mama. A mám vlastný pohľad na svet. Nežiadam od vás, aby ste milovali tie mačky. Mojím životom to prosto prešlo a mne je ľúto ich nechať napospas.
Takže čo, chceš si svoj byt naplniť mačkami a žiť s nimi? rozčúlil sa otec. Také sa u nás kedysi nazývali staré panny tie, ktorým ostali iba mačky, lebo muža nenašli.
Ja tam žiadne zvieratko nosiť neplánujem, odsekla Vierka. Chcela som si vziať jednu, aby mala pani Zdena menej starostí, no majiteľka bytu to nechce dovoliť. Chcela by som byť len láskavá. Nie je to nič zlé.
Ty nie, povzdychol otec. Len nechcem, aby si si tým kazila život.
Nemusíš sa báť, tati. Mám sa dobre.
Vierka pani Zdene naďalej pomáhala. Vďaka Facebooku či internetu našla nové domovy pre štyri z najmladších mačiek tie, čo sa narodili Fenke v pivnici. Ostatných osem ostalo so svojou ochrankyňou, lebo boli staré a nikto ich nechcel. Pani Zdena, ktorá bola na dôchodku, sa na svoje zvieratká nevedela dívať inak než ako na členov rodiny.
Jedného dňa ju ticho poprosila:
Vierka, ak by sa mi niečo stalo, nenechaj ich tak. Neprosím toho veľa, iba teba mám… Nik iný mi neostal.
Vierka sa nikdy neopovážila opýtať, ako to, že je pani Zdena taká sama. Jedného večera jej to však predsa len prezradila:
Vieš, mohla by som mať vnučku ako si ty… ale nevyšlo to. Syn sa rozviedol, nemohli mať deti. Neskôr zahynul pri práci. Ostala som tu s mačkami. Nemám srdce nechať ich osudu.
Raz, keď Vierka, ako inak, prišla k starenej, nik jej neotváral. Zabúchaná išla za susedkou:
Dobrý deň. Neviete, kde je pani Zdena? Nebola dnes preč?
Vierka, nie. Ráno sa necítila najlepšie. Bojím sa, aby sa niečo nestalo. Počkajte, mám od nej kľúč.
Zdena ležala pokojne, akoby spala. Vrásky mala vyhladené, na tvári jej zastal pokoj. Mačky pobehovali opodiaľ a nechápavo mňaukali.
Svätý Bože, odišla nám pani Zdenka, prežehnala sa suseda. Vierka ticho plakala. So smrťou sa ešte nestretla.
A čo teraz? Čo s nimi bude? pýtala sa bezmocne.
Vierka, pozri, tu je nejaký list na stole.
Cez slzy čítala napísané starčou rukou slová.
Pani Zdena jej zanechala byt a prosila ju, aby sa starala o jej zvieratá.
Iba teba o to môžem požiadať, moja drahá…
Niečo také si Vierka predstavovala len v románoch a teraz musela riešiť kopu právnych otázok. Našťastie mala Slavka.
Slavka spoznala, keď zverejnila prvý príspevok o mačkách. Bol jedným z mála, čo napísali povzbudivé slová. Najskôr si písali, neskôr sa aj stretli. Slavkova rodina bola iná než Vierkina. Odjakživa mali doma zvieratá a Slavo bol ich veľkým milovníkom. Pomáhal v útulkoch, organizoval zbierky aj pre štyri Fenine mačiatka našiel domovy.
Študoval právo a pre Vierku bol v tejto ťažkej chvíli neoceniteľnou oporou.
Vierka, to je super! nadchýnala sa kamarátka Lenka. Máš vlastný byt! Daj Slavovi, nech tie mačky posunie do útulku a budeš mať pokoj!
Lenka, nemôžem. Sľúbila som pani Zdene, že ich neopustím.
Ale ona už je mŕtva. Nebude to vedieť! A ten byt je tvoj. Nerozumiem ti, čo s tými zvieratami. Čo keď budú žiť ešte dlho?
Ako žiť budú, tak budú. Malo by mi byť jedno, že? Vierka len pokrčila ramenami. Ale nemôžem to urobiť. Dôverovala mi. A ony sú také milé.
Ty si jak stará baba, zahundrala Lenka. Otec ti už vynadal, že si z teba bude stará panna. Kto k tebe vôbec príde na návštevu? A mužov nebudeš mať žiadnych.
Vieš, že nemám nikoho.
A ani nebudeš! uťala kamarátka. Nechápem to. Prepáč.
Ani rodičia to neprijali.
Byt je fajn, nervózne prešla mama izbou. Ale nezdá sa ti čudné, že ti cudzia žena nechá byt?
Čo ťa na tom prekvapuje? opýtal sa otec. Bola čudná, pomiatla ti hlavu. Prinútila ťa prisľúbiť jej somariny a ty si všetko prijala.
Ona mi nechcela uškodiť! Vierka sa rozohnila. Robila, čo vedela.
Ale pre svoje mačky, nie pre teba! odsekla mama. Čistila si svedomie. Keď ich zbierala, nerozmýšľala o následkoch.
Vierka vyšla od rodičov zronená. Všetci ju považovali za hlúpu a radili jej, aby mačky vyhodila na ulicu.
Vierka, počkaj! Slavo ju dobehol pri paneláku pani Zdeny. Ahoj! Tiež som za tebou šiel. Čo je ti?
Slavo, myslíš si, že som hlúpa? Pre tie mačky…
Prečo by som si to myslel? spýtal sa.
Veď všetci, aj kamoška, aj rodičia tvrdia, že som si zničila život, keď som prijala dedičstvo a nevysmiala ich na ulicu. Nie je neskoro to odmietnuť?
Odrieknuť? Slavo sa len usmial. Pani Zdena dala všetko tebe, lebo vedela, že si dobrý človek. V inom prípade by boli už dávno vonku alebo by ich utratili.
Ty ma neodsudzuješ za to rozhodnutie?
Nie, Vierka. Dnes je málo úprimných ľudí. Som rád, že sme sa spoznali. Vieš čo? Opäť som napísal o pani Zdene na Facebooku. Ozvala sa pani, že by vzala ešte dve mačky. Idem ti to povedať.
Naozaj? Ale čo ak im ublíži?
Príde, stretneme sa, uvidíme…
Keď sa zosobášili, zostali s nimi štyri z dvanástich mačiek. Rómanka si vzala suseda.
Už dávno sa mi páčil. Je krotký. A vy ste tu, ak sa čokoľvek stane.
Jedného kocúra si vzali Slavkovi rodičia.
Sme zvyknutí, smial sa Slavo. Ja som celú mladosť nosil zvieratá domov.
Keď sa Vierka vrátila s malým Miťom z pôrodnice, v chodbe jej posedávali v rade Kapa, Lucia, Púška a Fenka.
Máme tu celý materský ansámbel, zasmial sa Slavo. Alebo čo sú, mačacie babičky?
Ahojte, láskavo ich pozdravila Vierka. Chýbala som vám? Uložím Miťa a prídem vás pohladkať, moje dedičstvo chvostnaté!
