Upratoval som doma: všade som povymetal a začal drhnúť podlahy. A moja svokra naschvál vysypala šupky zo slnečnicových semien na práve vyumývanú podlahu. Pozrel som sa na svokru prekvapene. Spravila to schválne.
Mama, prečo ste to urobila? Vidím, že ste to spravili naschvál!
Svokra sa na mňa pozrela s opovrhnutím a povedala:
Spravíš to znovu! Nič sa ti nestane!
Šťastná z tej malej schválnosti sa vrátila do postele. Ja som odišiel do druhej izby, vzal metlu a lopatku a začal som znova upratovať podlahu.
Svokra si medzitým začala čítať noviny, hoci ich už niekoľkokrát čítala.
Prečo ma tak nenávidíte? Čím som si zaslúžil, že sa mi stále vysmievate? Varím pre vás, periem, upratujem, moja dcéra vám vždy pomáha! Prečo ma tak nenávidíte? spýtal som sa svokry.
Ani sa na mňa neotočila a neodpovedala mi. Ani som nečakal žiadnu ospravedlnenie či vysvetlenie.
Rozplakal som sa. Dokončil som podlahy a odišiel som preč. Išiel som si oprať a potom do zeleninového obchodu.
Vždy bolo doma toľko práce. Keď som pracoval, nemyslel som priveľa a čas rýchlo utekal.
Manžel mi zomrel pred mnohými rokmi. Bolo to v čase, keď naša dcéra mala len osem rokov.
Hneď po pohrebe svokra povedala:
Zostaň u mňa! Nedovolím ti ísť nikam! Nechcem, aby sa po dedine šírili reči, že som ťa vyhodila.
Jasné, že som súhlasil. Veď som nemal kam ísť. Moja sestra s dvoma deťmi bývala u našich rodičov, tam už pre mňa a dcéru nebolo miesto.
Mal som veľkú nádej, že aj napriek svokrinej mrzutosti si s ňou predsa len nájdeme spoločnú reč. Ale zázrak sa nestal.
Pred ľuďmi sa svokra správala ku mne normálne. Ale keď sme zostali sami, neustále ma ponižovala. Vždy mi prikazovala, že musím robiť presne to, čo ona chce.
Si taká hlúpa! Na čo si tu? Žiadny chlap sa o teba neobzrie! Máš dieťa! Zostaň so mnou a s Lenkou! Keď zomriem, dostaneš môj dom! A ak nebudeš robiť, čo poviem, dom dostane niekto iný a ty budeš na ulici!
Veľmi som sa toho bál, preto som súhlasil a všetko znášal. Robil som to všetko len kvôli tomu, aby sa moja dcéra mala dobre.
A svokra zjavne neplánovala umrieť. Už bola v deväťdesiatke, no na zdravie sa vôbec nesťažovala. Celý dôchodok si míňala na seba. Požadovala odo mňa, aby som jej kupoval kvalitné, chutné potraviny.
Už dávno som si uvedomil, že som urobil veľkú chybu, že som pred rokmi zostal práve so svokrou. Teraz už toľké roky znášam takéto poníženie.
Moja dcéra Lenka práve končí vysokú školu. Má priateľa, za ktorého sa ožení. Ten priateľ je veľmi milý. Po svadbe budú bývať spolu. Veľmi dúfam, že dcére sa v živote podarí viac.
Je mi strašne ľúto sameho seba aj toho, ako som si zničil život…
