Vyber si: mama alebo ja
Telefón zazvonil o pol jedenástej večer, keď Jarmila už ležala v posteli s knihou. Miroslav sedel v susednej izbe pred notebookom, odtiaľ tlmene znel hlas moderátora nejakého ekonomického kanálu.
Číslo bolo neznáme, ale s predvoľbou rodného Ružindola.
Haló, povedala Jarmila a okamžite ju pod rebrami stiahlo čosi zvláštne.
Tu Marta Petrovičová, som vaša suseda z oproti. Neviem, či ma poznáte. Teraz vám volám, lebo… Vaša mama, pani Anna Štefániková, spadla dnes ráno. Ja som k nej zašla až večer a našla som ju na podlahe. Takmer nehovorí, polovica tváre…
Jarmila už vstávala z postele, nohami hľadala papuče.
Je v nemocnici?
Odtiahli ju pred hodinou. Prišla sanitka, lekár vravel, vyzerá to na mŕtvicu. Váš číslo som našla v jej mobile, trvalo mi ho pohľadať…
Ďakujem vám, pani Petrovičová. Ďakujem veľmi pekne.
Odložila mobil a sekundu len stála uprostred izby, stískajúc ho v oboch rukách. Potom šla za Miroslavom.
Sedel v svojom obľúbenom kresle, na ruke pohár minerálky, v župane čo stál viac, než si chcela pripustiť. Päťdesiatsedemročný, upravený, vlasy zošikmena, šediny zastrihnuté presne. Úspešný muž v úspešnom bratislavskom byte.
Miro, mame je zle. Zobrali ju do nemocnice v Ružindole, mŕtvica.
Otočil sa, stiahol zvuk na diaľkovom.
Kedy?
Dnes ráno, suseda ju našla na podlahe. Ležala tam celý deň sama…
Miroslav položil pohár.
No. A teraz?
Jarmila naňho uprela pohľad.
Treba tam ísť. Ráno tam musím ísť.
Choď, nebránim ti.
Miro, musíme sa vážne porozprávať. Mama má sedemdesiatosem rokov. Ak sa potvrdí mŕtvica, nemôže tam zostať sama. Musíme to riešiť.
Miroslav si v tichosti znova pustil TV, o trošku hlasnejšie akoby naznačil, že ho rozhovor priveľmi nezaujíma.
Jarka, už sme to riešili. Nie raz.
Ale vždy len v teórii. Teraz sa to stalo.
A čo? Vieš, ako to cítim. Nemôže sem prísť. Nemáme na to podmienky.
Jarmila si sadla na gauč naproti nemu.
Máme zálohovaný štvorizbový byt.
Ale už vieme, že dve izby prerábam idú na moju pracovňu a tvoju šatňu. V ktorom kúte ju ubytujem, na chodbe?
Jednu izbu môžeme vyhradiť pre mamu. Prerábka počká.
Prerábka nepočuje. Už mám dohodnutú partiu na marec, záloha vyplatená. Vieš to.
Toto je o človeku. O mojej mame.
Jarka. Pozrel sa jej priamo do očí. Je mi ťa ľúto. Ale premýšľaj. Pani v rokoch, choroba, plienky, nemožnosť hovoriť možno. Nie som na to pripravený. Mám právo to povedať.
Je to moja mama, nie cudzí človek.
Pre mňa je vlastne cudzia. Za desať rokov sme ju videli štyrikrát. Nemala záujem.
Lebo ty…
Prestaň. Nehľadá sa teraz vinný. Realita je, že pracujem, mám projekty, potrebujem pokoj. Nemám na to žiť v nemocnici. Je to aj môj byt, hádam.
Jarmila dlho mlčala. Za oknom ševelil nočný veľkomestský ruch, známy, chladný.
A ak by sme najali opatrovateľku? Priamo v Ružindole. Dobrú opatrovateľku, môžeme si to dovoliť.
Môžeme. Tak to urob.
Ale budem tam stále dochádzať.
Koľko chceš. Choď.
Miro, uvedomuješ si, že hovorím o každodenných cestách? Tri hodiny autom.
Chápem. Choď, veď som ti povedal.
To “veď som ti povedal” znelo až príliš bezstarostne, až príliš bežne. Jarmile to vnútri niečo posunulo. Nie náraz, len akoby sa pod nohami pohla zem až si zrazu človek uvedomí, že pôda, na ktorej stojí, už nie je pevná.
Vstala, vrátila sa do spálne a do druhej v noci hľadela do stropu.
Ráno išla do Ružindola sama.
Okresná nemocnica ju privítala pachom chloru a špinavej farby na stenách. Anna Štefániková ležala na šesťposteľovej izbe pri okne. Pravá strana tváre padnutá, pravá ruka k pokojne na deke. Pozerala na dcéru, do dverí, mlčala, len ľavý kútik úst sa pohol.
Mama. Jarmila jej vzala ruku, studenú, ľahučkú, ako papier. Som tu, mama. Všetko je v poriadku.
Mama sa pokúsila niečo povedať. Slová boli kostrbaté, nečitateľné.
Nerozprávaj, som tu. Nenechám ťa.
Lekárka, staršia, unavená žena, oznámila to stručne a zrozumiteľne: masívny ischemický infarkt. Pravostranné ochrnutie, porucha reči, opatrné vyhliadky. Šanca na čiastočné zlepšenie, ale čas a mieru nevie nikto. Minimum pol roka denno-denného opatrovania, cvičenia, logopédie, kontroly.
Sama bývať nezvládne. Jediná dcéra ste vy?
Jediná, prikývla Jarmila.
Lekárka sa na ňu pozrela pohľadom skúseného človeka, ktorý videl mnoho rodín v podobných situáciách. Ani súcit, ani výčitka. Len pochopenie reality.
Jarmila bola v nemocnici celý deň. Kŕmila mamu lyžičkami tekutej kaše, čo ledva prehltla. Rozprávala sa s ňou, vlastne hovorila len ona, o banalitách, mama ju sledovala živým, chápavým pohľadom, ale odpovedať nevedela.
Večer Jarmila vyšla von a zavolala Miroslavovi.
Tak čo? spýtal sa.
Zle. Ochrnutie, reč v troskách. Sama to nemôže zvládnuť.
Kratšia pauza.
Rozumiem.
Miro, musím ti povedať jasne. Zostávam tu.
Na ako dlho?
Neviem. Tak dlho, ako bude treba. Nemôžem odísť.
Jeho hlas zrazu zmenil tón.
Jarka, máš tu prácu, celý život.
Dám niečo na home office, zvládnem to. Mama nemôže byť sama.
Veď si chcela opatrovateľku.
Opatrovateľka nenahradí dcéru. Vieš to.
Ticho.
Vieš, že to môže byť na dlhé mesiace?
Viem.
A chceš žiť… v tom dome?
Chcem.
Ďalšia, tentoraz dlhšia pauza.
Dobre, povedal nakoniec. V jeho “dobre nebolo teplo ani odpor. Len konštatovanie. Zvoň, keď niečo potrebuješ.
Odložila mobil, zahľadela sa na večernú ulicu malého mestečka. Lampy svietili každá druhá. Po chodníku kráčala stará pani s károvanou taškou. Z nejakého dvora rozvoniaval dym z pece.
Matkin dom stál na Sadovej ulici, v slepej uličke. Drevo tmavlo časom, schádzajúce sa schody, maličké okná v ráme. Jarmila otvorila dvere kľúčom, ktorý nosila pri sebe, hoci ho využila len párkrát za posledné roky.
Vo vnútri bola zima. Mama nekúrila už dva dni. Jarmila našla v predsieni drevo, rozkúrila v piecke, ťažkopádne, viackrát jej všetko zhaslo, ale spomienky z detstva, ako to treba spraviť, boli silnejšie. Precvíčila si pohyby, ktoré volali z minulosti. Tu strávila osemnásť rokov života.
Prezrela dom. Malá kuchyňa s popraskanými dlaždicami. Úzky chodbička. Dve izby v jednej matkina posteľ, v druhej stará rozťahovacia pohovka, kde spávala ako dieťa. Všetko čisté, umné, ale také chudobné, také opotrebované. Na stenách fotky: ona mladá, zosnulý otec, dve staré čiernobiele snímky rodiny. A všade ten zvláštny dedinský poriadok, kde každá vec má svoje miesto, lebo ich je málo a na každú sa pamätá.
Napísala Miroslavovi správu: Zostávam tu. Neviem, na ako dlho. Budem si chodiť po veci.
Odpísal po dvadsiatich minútach: Rozumiem. Ako chceš.
Tým sa skončil ich rozhovor. Asi aj ich manželstvo.
Prvé dni sa zlievali v jeden únavný deň. Jarmila chodila ráno do nemocnice, večer domov. Naučila sa všetko: otáčať mamu kvôli preležaninám, cvičiť ochabnuté končatiny, ako ju naučila sestra, kŕmiť pomaly, hovoriť pokojne, neukazovať únavu. Mamku učili znova rozprávať a bolelo to keď učiteľka matematiky, múdra žena, hľadá slová a nevie ich povedať.
Jarka, povedala raz ráno mama, výrazne lepšie ako predtým, v druhej týždni. Choď domov.
Som doma, mama.
Nie. Ľavou rukou urobila slabý pohyb. Tam. Za mužom.
To nerieš, mama.
Miroslav… zasekla sa, hľadala slová. Je rád?
Jarmila narovnala prikrývku.
Všetko v poriadku, mama. Nemysli na to.
Mama ju sledovala dlho, v očiach jej niečo bolo a Jarmila musela odvrátiť pohľad k oknu.
Z nemocnice prepustili mamu po troch a pol týždňoch. Domov s odporúčaniami, tabletkami, cvičením a lístkom k logopédovi. Jarmila najala auto a previezla mamu na Sadovú. Cez schody pomohol sused, mladý chlapec čo práve išiel po dvore. Pomohla matku uložiť, rozkúrila, navarila polievku.
A začal iný život.
Starostlivosť o ležiaceho človeka je vec, o ktorej sa nahlas nehovorí. Každé dve hodiny otáčať. Nosiť nočné hrnce, prať plachty. Každé ráno gymnastika s rukou, ktorá nefunguje. Kŕmenie tromi malými lyžičkami, dávať pozor, aby sa nezadusila. Tabletky načas: sedem ráno, päť večer. Logopedička, ktorá prišla trikrát do týždňa a s ktorou mama cvičila, s tvrdohlavosťou, lebo sa nikdy nevzdala.
Jarmila pracovala na diaľku, účtovníčka v malej firme. Šéf ukázal porozumenie, povolil jej polovičný úväzok. Peňazí bolo menej. Miroslav niekedy poslal peniaze, nikdy veľa, nikdy bez slova, len tiché oznámenie z banky. Nepýtala sa.
Takmer si vôbec nevolali.
Raz v novembri, chladné, sivé ráno, keď Jarmila na schodoch opravovala uvoľnený schod čoskoro mala mama skúšať chodiť s chodítkom, takže schody museli byť pevné, k nej prišiel chlap z vedľajšieho domu.
Vídavala ho z diaľky: pevný, nižší, v pracovnej bunde, otvorené jednoduché črty. Päťdesiatpäť, hádam, ako ona.
Nedržte to tak, povedal. Klinec treba zraziť pod uhlom, potom nevyskočí.
Jarmila sa naňho pozrela.
Karol, predstavil sa. Oproti bývam. Kývol cez ulicu. Vy ste dcéra pani Štefánikovej?
Áno. Jarmila.
Ako je?
Pomaly lepšie.
Kývol, vzal kladivo, prikrčil sa, za pár minút spravil to, čo jej nešlo za polhodinu.
Ak bude treba, povedzte, podoprel ju pohľadom. Veď som tu.
Nechcem vás zaťažovať…
Čo je to zaťažovať. Povedal jednoducho, skromne, akoby to bolo úplne prirodzené. Vaša mama kedysi pomohla mojej mame. Nezabúda sa.
A odišiel.
Jarmila sledovala jeho chrbát a uvedomila si, že slova zaťažovať sa už nebojí. Iné ju trápilo. To, že býva v priestrannom byte v Bratislave, kým matka leží sama na starej posteli.
November bol krutý. Piecka začala poriadne zle ťahať a jedna noc sa dym šíril po izbe. Jarmila otvorila okná, rozkašľala sa; v komíne niečo nebolo v poriadku. Nevedela, čo s tým.
Odhodlala sa ísť za Karolom. O pol deviatej večer, s ospravedlnením aj vinou.
Prišiel bez omáčok, nevytváral napätie. Vyšiel na strechu s baterkou, vyčistil komín, ukázal, čo treba robiť každú jeseň. Odmietol peniaze tak samozrejme, že neprotestovala.
Čaj nechcete? spýtala sa.
Keď neprekáža.
Sedeli v kuchyni, pili čaj s keksom. Mama za stenou spala. Vonku fučal vietor, ohýbal starú jabloň.
Koľko ste tu? spýtala sa Jarmila.
Odkedy pamätám. Pár rokov som bol v Trnave, na fabrike. Potom som sa vrátil.
Prečo?
Odmlčal sa.
Tu je moje. Tam som bol cudzí. Niekto rád cudzie, ja nie.
Jarmila si objala šálku.
Ja celý život v meste… Dvadsať rokov. Myslela som, že je to môj domov. A teraz mi je čudno, že som sem tak málo chodila.
Karol nevravel súcitne to je normálne. Len povedal:
Teraz ste tu. To je podstatné.
V decembri mama začala sadať na posteli. Bola to malá, obrovská výhra. Logopedička Svetlana Ivanová, svieža čiperná žena, pochválila Anninu snahu tak úprimne, že sa mama usmiala jediným stranou svojej tváre.
Reč sa vracala pomaly, nikdy úplná. Prvé vety, potom slová.
Schudla si, povedala raz sladko.
Ale nie, mama.
Schudla. Pozrela priamo na dcéru. Miroslav volá?
Niekedy.
Príde?
Neviem, mama.
Pauza.
Nepríde, povedala mama. Nie s horkosťou, s faktom. Ako žena, čo už roky rozumie rozdielu medzi pravdou a nádejou.
Miroslav neprišiel. Zavolal raz za týždeň, opýtal sa ako a odpoveď prijal vetou drž sa. Raz spomenul, že prerábka ide podľa plánu. Raz korporátnu večeru v podniku. Jarmila cítila, ako medzi nimi rastie niečo neviditeľné, prázdne, ďaleké. Ako dvaja, čo už žijú v iných svetoch a zvykom sa ešte tvária, že v jednom.
V januári prišla na návštevu Jarmilina kamarátka, Milena. Prišla z Trnavy, s koláčom a ochotou pomôcť. Bola milá, Jarmila sa tešila no hneď bolo jasné, že rozhovor nepôjde hladko.
Jarka, necítiš, že je to už prehnané? hovorila Milena za kuchynským stolom. Dobre, mesiac, dva… Ale do dokedy? Zničíš sa.
A čo by som podľa teba mala robiť?
Najmi dobrú opatrovateľku. Alebo v domove dôchodcov, sú aj výborné.
Mama sa celý život bála domova dôchodcov.
Môže byť, ale ty nie si z ocele…
Ona vie presne, čo sa tu deje, povedala Jarmila ticho. Rozum jej slúži.
Milena chvíľu mlčala.
Miroslav nepríde?
Nie.
Tak čo budeš, zostať tu?
Neviem.
Jarka, rozumne. Kvôli tomuto sa manžela neopúšťa. Je to živiteľ, máte byt, postavenie…
Jarmila pozrela na kamarátku.
Mama celý deň ležala sama na podlahe.
Chápem…
Nie, nechápeš. Prosím, nehovor mi o manželovi.
Milena odišla ešte v ten deň, trochu dotknutá. Ospravedlnili sa si potom v správach, ale už to nebolo rovnaké.
Jarmila cítila, že staršie susedy ju začali brať inak. Nie s ľútosťou, ale s akýmsi tichým rešpektom, dedinsky úsporným. Marta Petrovičová tá, čo našla mamu, občas priniesla pohár kyslých uhoriek či kapustový koláč, mlčky položila k dverám. Druhá suseda, Mária Bartovičová, sedemdesiatnička, raz dve hodiny posedela pri Anne, kým išla Jarmila pre lieky. Aspoň sa pozhovárame, sme skoro rovesníčky, povedala.
Rovnocenné Jarmile kamarátky z detstva, ktoré ju poznali ako manželku úspešného Miroslava z Bratislavy, sa vypytovali inak. Jedna bývalá spolužiačka ju zastavila v obchode, dlho a s náznakom zvedavosti sa vypytovala, čo robí Miroslav, prečo nechodí, ako žijú. V otázkach bolo niečo zlomyseľné.
Žijeme, povedala Jarmila a viac odpovedať nemienila.
Karol pomáhal. Tak, že sa to stalo každodennosťou. Opravil plot po snehovej kalamite, priviezol drevo na traktore, uložil k povalu. Keď Jarmila sama ochorela, dva dni nosil jedlo, kúril a raz aj prezliekol mame posteľ pokojne, ako niečo samozrejmé.
Karol, neviem, ako sa vám odvďačiť, povedala Jarmila, keď jej bolo lepšie.
To nič, odpovedal. Tak to má byť.
Ale nie všetci sú takí susedia.
To je fakt, súhlasil. Ale stáva sa.
Chvíľu bolo ticho. Mama driemala, vonku bol február, šedivosť, občas sneh.
Máte rodinu? spýtala sa.
Mal som. Manželka zomrela pred ôsmimi rokmi. Dcéra je v Prahe, zriedka volá. Hovoril to bez výčitky. Som sám. Zvykol som si.
Nie je to smutné?
Niekedy áno. Keď má človek čo robiť, nudiť sa nestíha.
Jarmila si spomenula na Miroslava v bratislavskom byte, s novým nábytkom, koženým gaučom, televízorom, ekonomickým programom večer. Je mu tam smutno?
Zavolala mu ten večer.
Miro, potrebujeme sa porozprávať.
Čo sa deje?
Nič nové. Len sme už dlho nehovorili vážne.
Pauza.
Tak hovor.
Ako sa máš?
Dobre. Dokončujeme prerábku bytu. Jeden nový projekt. Odmlčal sa. A ty?
Myslím… Myslím, že sa už nevrátim.
Dlhé ticho.
Úplne?
Úplne.
Nekričal ani nevyčítal. Iba sa spýtal:
Je to kvôli mame alebo kvôli mne?
Jarmila uvažovala krátke tri sekundy.
Skôr kvôli sebe.
Počula jeho dych.
Rozumiem, povedal nakoniec. Chceš rozvod?
Áno.
Dobre. Tak bude rozvod.
A to tak bude rozvod, jeho suchý, pracovný hlas, uzavrel všetko.
Na jar mama začala chodiť. Najskôr s chodítkom, opatrne v izbe. Neskôr do kuchyne. Napokon na verandu. Trvalo to, bolelo, občas rezignovala, zlostila sa, raz aj plakala, čo bývalo zriedka. No chodila.
Logopedička Svetlana sa radovala úprimne, chválila rýchly progres.
Motivácia, vysvetľovala Jarmile. Má pre koho bojovať. To je polka úspechu.
Jarmila si nebola istá, či to je o nej alebo jednoducho o matkinom charaktere. Ale počuť to bolo pekné.
V máji, v teplý večer, sedeli s Karolom na lavičke pred bránou. Mama už zvládala ísť spať sama, Jarmile vznikla chvíľka.
Neplánujete odísť? opýtal sa.
Nie. Po dlhšom zaváhaní priznala. Rozmýšľala som, ale nechcem ísť preč. Je to zvláštne, dvadsať rokov som chcela žiť v meste. Teraz nechcem odtiaľto.
Nie je to zvláštne, povedal Karol. Človek občas dlho hľadá miesto, kde je mu dobre.
Tu nie je vždy dobre. Občas je nesmierne ťažko.
Ale to nie je protiklad. Dobro nie je ľahkosť. Je to správne.
Jarmila sa na Karola pozrela zboku. Obyčajný človek, mozoľnaté ruky, vrásky pri očiach. Nehovoril veľa, no každé slovo zanechávalo stopu.
Karol, viete, že sa rozvádzame?
Počul som. Dedina je malá.
Neodsudzujete ma?
Otočil sa na ňu.
Za čo?
Že som opustila rodinu.
Rodina? Akoby vážil slovo. Rodina je, keď sú spolu. V dobrom aj zlom. Inak sú to len dvaja v jednej izbe.
Nič neodpovedala. Nemusela.
Rozvod vybavili právnik, pokojne. Byt ostal Miroslavovi, navrhol Jarmile finančnú náhradu, prijala bez diskusie. Peniaze išli na rekonštrukciu matkinho domu: podlahy, strecha, elektrika.
V lete Karol opäť všeličo opravoval. Zavolal dvoch kamarátov, za tri víkendy prerobili podlahy, opravili strechu. Peniaze si zobrali len na materiál.
Prečo? spýtala sa priamo.
Lebo sme susedia.
Nie iba pre to…
Chvíľu bol ticho, pozoroval ju.
Aj nie iba preto, pripustil.
Anna Štefániková ich sledovala každý večer z gangu. Tvárou jej zostalo trochu spadnuté, reč sa vrátila už na sedemdesiat percent, bol to výborný výsledok. Sedávala, mlčky sledovala dcéru a Karola, ale oči jej žiarili.
Raz povedala Jarmile:
Dobrý človek.
Áno, mama.
Vidíš to?
Vidím.
Prikývla, ďalej nehovorila.
Miroslav zavolal v júli. Prvýkrát od rozvodu.
Ako sa máte? Jeho hlas bol iný než predtým. Nie strohý, nie pracovný. Ľudskejší.
Dobre. Mama už chodí aj sama. V dome je po oprave.
Teší ma. Pauza. Vieš, rozmýšľal som… Asi som nebol správny na jeseň.
Jarmila neklamala nič sa nestalo.
Asi nie, povedala pravdivo.
Nehnevaš sa?
Nie. Už dávno nie.
Tak dobre… Pauza. Si tam šťastná?
Jarmila sa pozrela z okna. Mama sedela v kresle, čítala, za oknom kvitli neskoré jablone, zelené plody už slnko sfarbilo. Po plote skákal štedrík.
Neviem, či je to správne slovo, odvetila. Ale je mi tu dobre.
Rozumiem, povedal Miroslav. Podľa intonácie pochopil, konečne.
Rozlúčili sa zdvorilo.
Jarmila išla na verandu.
Mama, dáš si čaj?
Daj, prikývla.
V kuchyni dala variť vodu. Kanvica stará, zodratá, vždy si chcela kúpiť novú a vždy to odkladala. Na okne muškát, temnobordový, ktorý tu matka pestovala tridsať rokov. Vonku leto, vôňa pokosenej trávy, trochu smoly z horúcich dosiek.
O pol šiestej prišiel Karol, zaklopal.
Anna, doniesol som prvé maliny zo záhrady, ochutnajte.
Ďakujem, Karol. Poďte dnu.
Z kuchyne Jarmila počula tiché ich rozhovory, a na chvíľu sa zastavila s dvoma šálkami. Len tak. Pretože v tejto malej kuchyni, v ich jemných hlasoch, medzi čajom a muškátom bol pokoj. V jednom veľkom byte v meste sedel muž, ktorý si vybral správny gauč ale nesprávny život.
A ona si vybrala správny život.
Alebo ešte vyberá. Každý deň trošku.
Vošla s čajom.
Karol, zostanete na čaj?
Neodmietnem, usmial sa.
Mama sa pozrela na dcéru. Ľavý kútik úst sa nadvihol úsmev, neúplný, ale pravý.
Sadnite si, riekla Anna. Oboja.
Sadli si.
Slnko zapadalo za strechy, tiene preťali celý dvor, štedrík na plote spieval niečo medzi, maliny vo mise voňali letom.
A už nebolo treba povedať nič viac.
