To, čo som uvidel z kuchynského okna
Mišo, už si uložil všetky čisté košele? Videla som, že dve ešte ležia v kôpke po žehlení.
Lenka, ja si to vyriešim sám, netráp sa.
Ja sa netrápim. Len sa pýtam. Kedy odchádzaš?
Po obede. Asi okolo tretej.
Lenka stála pri sporáku a miešala ovsenú kašu, aj keď už dávno nemala chuť ju jesť. Ruky robili to, čo už roky zvykli, zatiaľ čo hlava bola plná iného. Z pootvorenej ventilačky sa dnu tlačil surový aprílový vzduch, niekde na dvore kvapkalo zo strechy, rytmický zvuk kap-kap-kap ju dnes dráždil omnoho viac než inokedy.
Na koľko dní ideš?
No, ako zvyčajne. Štyri-päť dní. Možno viac, ak sa rokovania natiahnu.
Rozumiem.
Kašu rozliala do tanierov. Pred Miša postavila jeho veľký hrnček, naliala kávu a pridala mlieko, nebolo treba sa pýtať veď už sedem rokov vie, ako to má rád. Dve lyžičky cukru, veľa mlieka. Mišo má radšej, keď je káva skoro béžová.
Mišo sedel za stolom a pozeral do mobilu. Posledný rok- dva takto väčšinou raňajkoval. Kedysi sa Lenka snažila rozprávať, aj sa urážala, no potom to vzdala. Zvykla si: je to ranný rituál káva s mobilom, s tým sa dá len zmieriť.
Počúvaj, Mišo, povedala, keď si sadala oproti nemu. Idem sa opýtať na jednu vec. Keď zase odchádzaš…
Áno? pozrel hore, ale mobil z ruky neuvoľnil.
Objednala som sa k MUDr. Marcele Vránovej. Už som ti vravela, je gynekologička. Chcela by som sa ešte raz porozprávať. O dieťati.
Mišo položil mobil displejom dolu. To bol zlý znak. Vždy, keď sa mu niečo nepáčilo, urobil toto.
Lenka, veď sme o tom hovorili už toľkokrát.
Ja viem. Ale chcem ešte raz.
Čo ešte raz? Vieš, koľko máš rokov? Nemyslím to zle, vyzeráš výborne, ale…
Päťdesiatdva. To nie je ortieľ.
Lenka, vyslovil jej meno tak prívetivo a konečne, ako keď ideš dieťa zastaviť v nevhodnej debate.
Dobre, povedala nakoniec. Dobre.
Chytila lyžicu a začala jesť kašu. Už bola vlažná, bez chuti, ale prestala na tom záležať. Vonku ďalej kvapkalo zo strechy. Mišo znova chytil mobil.
Dojedol, poďakoval, odišiel do izby zbaliť si veci. Lenka umývala riad a premýšľala, že tú istú debatu už otvorila snáď dvadsaťkrát za sedem rokov. Vždy prišla tá istá odpoveď, len inými slovami: ešte počkáme, vyriešime prácu; teraz nie je vhodný čas; už nie si najmladšia, musíš myslieť na zdravie. Sedem rokov. Vydávala sa v štyridsaťpiatich, ešte verila, že je čas, že sa stihnú. Mišo, dobrý, spoľahlivý, kľudný Mišo predsa určite bude chcieť vlastné dieťa. Stačí ešte trošku vyčkať.
Utrela si ruky do uteráka s vyšitými kohútikmi, ktorý visel na rúčke rúry už tri roky. Mala by kúpiť nový tento už úplne vybledol.
Mišo prišiel do predsiene s menšou cestovnou taškou.
Už som skoro hotový. Nevidela si môj sivý sveter?
V skrini, druhá polica sprava.
Fakt, vďaka. Zmizol a zalomcoval dvierkami. Mám ho!
Obliekol si bundu, Lenka mu narovnala golier ako vždy. On ju bozkával na líce.
Maj sa. Ozvem sa večer.
Dobre. Dávaj pozor na seba.
Jasné.
Dvere zašliapli. Lenka zostala sama v chodbe. Počula, ako hučí výťah, dolu treskla vchodová brána. Potom už ticho.
Vrátila sa do kuchyne, doliala si kávu a postavila sa k oknu. Oknom videla nie na dvor, ale na vedľajšiu ulicu, kde popri chodníku parkovali autá: sivý Renault suseda od nás, rozhrkaný “Žiguli”, ešte dve ďalšie. Apríl bol zamračený, obloha zatiahnutá mliečnobielymi mrakmi a svetlo akési plocho-sivé, bez tieňov.
Mišovo sivé auto stálo pri vedľajšom vchode.
Lenka žmurkla. Pozrela lepšie. Nie, nezdá sa mi. Pozná poznávaciu značku naspamäť je to jeho auto. Ale prečo stojí tu? Veď mal ísť na pracovnú cestu!
Možno niečo zabudol? Alebo sa lúči? Ale s kým? S nikým zo susedov neboli blízki, maximálne pozdrav vo výťahu.
Položila hrnček a ďalej sledovala.
Prešlo asi desať minút. Auto stálo.
Z vedľajšieho vchodu vyšla žena. Mladá, okolo tridsaťpäť, v modrej bunde, tmavé vlasy zopnuté do chvosta. Na rukách niesla malé dieťa, možno trojročné, v červenom overale, čiapku so žltým brmbolcom. Niečo mu vravela a držala si ho blízko. Dieťa ju chytalo rúčkami za tvár.
Lenka na nich pozerala, ani ešte nechápala.
Otvorili sa dvere auta a vystúpil Mišo.
Pristúpil k žene, zobral od nej dieťa, vyhodil ho vysoko, drobec sa smial nebolo cez zatvorené okno počuť, ale bolo jasné, že sa smeje od radosti. Mišo ho pritisol k sebe, tvárou sa dotkol čiapky s brmbolcom. Potom postavil dieťa na chodník. Ešte niečo riekol žene. Ona odpovedala. Zobral jej ruku, pobozkal ju.
Pobozkal jej ruku.
Stála som pri okne a cítil som, ako sa vo mne niečo veľmi pomaly, úplne ticho prepadáva. Nie padá, neláme sa, proste klesá. Akoby bola v hrudi polica a z tej pomaly spadávajú všetky veci dole, jedna za druhou. Nahlas nič. Bez zvuku.
Neodišiel som od okna. Pozeral som, ako Mišo ešte raz objal dieťa, žena mu narovnala čiapku. Rozlúčili sa. Nasadol späť a odišiel.
Žena s dieťaťom ešte chvíľu stáli pred vchodom, sledovali auto. Dieťa ju potom potiahlo za ruku a odišli.
Lenka konečne odišla od okna, sadla si na stoličku. Pozerala na svoje ruky na kolenách obyčajné, trochu unavené, s obrúčkou na prstenníku.
Premýšľala, že káva v hrnčeku už úplne vychladla.
Postavila sa, vyliala kávu do drezu, pustila horúcu vodu.
Potrebovala som sa zamyslieť. Niečo s tým pocitom prepadávajúcej sa police musím urobiť. Lebo ak by som teraz pustila uzdu slzám, kričala na neho, alebo mu rovno zavolala, nebolo by to správne. Nie pre to, že nesmiem plakať. Ale lebo stále neviem všetko. Viem niečo. Ale nie všetko.
Aj keď, úprimne, už asi viem. Viem všetko.
Navliekla si modrý plášť, zavesený na háčiku v predsieni, vzala si kľúče a kabelku. Musela sa ísť prejsť. Potrebovala vzduch. Len tak ísť, kým budú niesť nohy.
Vonku bolo vlhko, asfalt sa leskol po daždi, v kalužiach sa odrážala bledá obloha. Išla som po chodníku, nemyslela na smer, len vpred. Prešla okolo obchodu s krikľavou výveskou, okolo kaderníctva, lekárne. Pred lekárňou stála stará pani s malým psíkom, kŕmila ho z ruky. Psík bral kúsky veľmi opatrne, akoby s láskou.
Sedem rokov.
Na to som myslel, kráčajúc rezko ďalej. Sedem rokov vedľa človeka a nevedieť. Alebo nechcieť vedieť? Pýtali sa mi: boli signály? Videla som niečo, no odsunula som to bokom?
Služobné cesty. Časté, skoro každý mesiac. Myslela som si, že naozaj pracuje na dohodách. Taká mal robotu zásobovanie, vyjednávania, cesty. Nikdy som nezapochybovala.
Mobil vždy pri ňom. Myslela som, že zvyk.
Rozhovory o dieťati, vždy to jemne, trpezlivo a rozhodne uzatvoril. Myslela som: vek, únava, nechce si na seba naložiť nové starosti. Chápala som to, veď počkám.
No on už mal dieťa.
Malého, možno trojročného. Znamená to, že to začalo pred štyrmi rokmi. Boli sme svoji tri roky, vtedy už.
Zastavila som sa pri lavičke v parku pod lipami, ešte boli holé, len s napučanými púčikmi. Sadol som si. Vytiahol mobil z kabelky, chvíľu som ho držal, potom vrátil späť.
Čo urobím, keď sa vráti? Príde o štyri-päť dní, prinesie suvenír, porozpráva povinný príbeh o rokovaniach, únavne si sadne k televízoru. Spýta sa: Tak ako tu žiješ?
Ako tu žijem, teda.
Pozerala som na holé konáre líp. Púčiky už celkom žili, napučané, akoby sa chystali práve teraz prasknúť. Ešte týždeň a všetko ožije zeleňou.
Dnes som nemyslela ani tak na neveru, ani na tú ženu s tmavými vlasmi a dieťaťom v červenom overale. Premýšľala som o sebe samotnej. O tej Lenke, ktorá sedem rokov čakala. Odkladala, šetrila, vytrvala. Bola presvedčená, že robí správne že ozajstná láska je trpezlivá, netreba tlačiť na pílu, stačí čakať.
Tak som čakala.
Ochladilo sa. Zapla som si plášť a šla domov.
V byte bolo ticho. Bez Miša vždy tichšie, aj keď bol tichý typ, príliš nenarobil hluku. Dotváral však nejaký základný zvuk, dýchanie, domáce teplo. Teraz nič.
Vošla som do izby. Zastala v strede, rozhliadla sa. Polica s knihami, čo som čítala ja, pár jeho titulov. Jeho papuče pri kresle. Jeho károvaná deka, modro-zelený vzor, prehodená cez podrúčku. Chytila som ju, podržala v rukách. Bola mäkká, výborná, sama som mu ju kúpila k narodeninám minulý rok.
Vrátila späť.
Potom do komory. Hore na polici tri krabice, nikdy sme ich nevybalili po prisťahovaní už tri roky. Zobrala som rebrík, stiahla prvú krabicu. Boli tam moje staré veci: knihy, zložky s papiermi, krabica so starými fotkami.
Sadla som si s fotkami rovno na zem. Tu som ja, okolo tridsať, tenká, smejem sa, pozerám bokom, nie do objektívu. Tam je nejaká partia, už si nespomeniem aká. Tu mama a otec pri mori, mladí, šťastní, šíre more za nimi. Tu ja s kamarátkou Naďou, objímame sa v parku Naďa mala vtedy asi štyridsať, ja trochu menej. Obe sa smejeme. Teraz má Naďa päťdesiatšesť.
Naďa. Zavolám jej. Ale nie hneď.
Fotky som vrátila späť, zatvorila krabicu. Zliezla dole a šla sa umyť do kúpeľne. Pozrel som sa do zrkadla. Unavené oči. Stále dobrá pleť, vždy mi to hovorili. Jemné vrásky pod očami, pri ústach. Vlasy tmavé so šedinou, po plecia. Obyčajná žena päťdesiatdva.
Manželova nevera v človeku hneď nezanechá stopu. Najprv len pozeráš na seba a chápeš: tak toto si manželka, ktorú klamali sedem rokov. Žena, ktorá túžila po dieťati a muž už mal iné.
Vypol som vodu, šiel som variť obed. Niečo treba robiť.
Štyri dni som žil akoby oddelene. Navonok všetko po starom: varila som, upratovala, nakupovala, volala mame. Mišo volal večer, ako sľúbil. Rozprával pokojne, rozprával o rokovaniach, pýtal sa, ako mi je. Odpovedala som: v poriadku, všetko ide, ochladilo sa, kúpila som nové kuchynské uteráky. Zasmial sa. Smiala som sa tiež. A to bolo desivé – aké to bolo ľahké.
Vnútri však išlo niečo celkom iné.
Poctivo som triedila spomienky, skladačky minulosti. Všetky tie večery, keď sa Mišo vracal iný mäkší, alebo roztržitý. Vždy som myslela: je len unavený. Teraz rozumiem: bol tam, s nimi.
Myslela som na ženu s tmavými vlasmi. Mladšia. Cca tridsaťpäť. Pekná? Asi áno, stihla som všimnúť: dobrá postava, isté pohyby. Žena, ktorá vie, kde patrí. Patrí k môjmu mužovi.
A dieťa. Chlapec, dievčatko? Nezistila som. Malý, v červenom overale. Mišo ho držal vysoko a smial sa.
Mišo nikdy nechcel deti brať na ruky, nikdy neprejavoval k deťom zvláštny záujem. Hovoril: Nie som dobrý na malé deti. Verila som mu.
Na tretí deň som zavolala Naďe.
Naďa, prídeš ku mne?
Samozrejme. Stalo sa niečo? Máš divný hlas…
Len príď. Uvarím kávu.
Naďa prišla za hodinu, býva v susednom paneláku. Sme kamarátky vyše dvadsať rokov, poznáme sa od práce v úrade. Potom život šiel ďalej, Naďa sa vydala, presťahovala, ja tiež, ale stále sme boli v kontakte.
Naďa sa zozula, vyzliekla bundu. Pozrela na mňa.
Lenka…čo ti je?
Poď do kuchyne.
Porozprávala som jej všetko. Krotko, bez emócií. Len fakty. Naďa počúvala mlčky, len raz mi silno stisla ruku. Keď som skončila, dlho mlčala, pozerala do stola.
Preboha, povedala. Preboha.
Áno.
Si si stopercentne istá? Bol to on?
Naďa, sedem rokov poznám tú značku, poznám jeho pohyby. Som istá.
Čo budeš robiť?
Uvidím.
Najskôr si to s ním vyjasni, priamo.
Poviem mu, keď sa vráti.
Si statočná, vieš? Ale nemôžeš to všetko niesť sama…
Naďa, prerušila som ju. Zvládnem. Nepotrebujem ľútosť. Len, aby si bola pri mne. A si. Ďakujem.
Objala ma, ako len dlhoročná priateľka vie, keď slová netreba.
Som tu. Zavolaj kedykoľvek. Počuješ?
Počujem.
Naďa odišla, keď sa už stmievalo. Umyla som šálky, vypla svetlo a šla do izby, ľahla si cez posteľ v šatách. Pozerala do stropu.
Uvažovala som: sedem rokov som budovala niečo, čomu som hovorila skutočný život. Nie ideálny, ale pravdivý. Spoločné rituály, kávička a ovsená kaša každé ráno. Myslela som, že naozajstné partnerstvo nie je o vášni, ale o pokojných, stabilných “spolu”.
Ale ukázalo sa, že zatiaľ čo ja som stavala naše spolu, on si staval iné. O päť minút pešo od bytu.
Päť minút peši.
Zavrela som oči. Vonku znova začalo pršať, jemne, jarne, nie smutno.
Vrátil sa na piaty deň poobede. Zazvonil, aj keď mal kľúče. Otvorila som.
Som doma, povedal s unaveným domácim úsmevom, položil tašku, išiel sa ku mne natiahnuť.
Počkaj, zastavila som ho.
Zastal.
Čo?
Poď, potrebujem sa s tebou rozprávať.
Sadli sme si. On na gauč, ja do kresla oproti. Medzi nami stolík a na ňom vázička s papierovými tulipánmi, čo som kedysi vyrobila, len tak, pre radosť.
Mišo, povedala som. V ten deň, keď si odchádzal, videla som ťa z okna. Stál si pred vedľajším vchodom. Bola tam žena s dieťaťom. Mal si ho na rukách.
Pozeral na mňa. Mĺkvo. Ale nie popieravo, nie začínajúco vysvetľovať. Proste inak.
Mišo.
Lenka, povedal.
Nechcem robiť scény, nenechala som ho skočiť mi do reči. Pokojne, až chladne, hoci vo mne bzučalo vysoké napätie. Nechcem kričať, plakať ani vynucovať si vysvetlenie. Chcem len jedno. Je to tvoje dieťa?
Pauza.
Áno, povedal.
Prikývla som. Nič viac. Už som vedela, ale toto bolo pevné potvrdenie.
Koľko má rokov?
Tri.
Ste spolu dlho?
Lenka, prosím…
Pýtam sa.
Sklonil hlavu.
Päť rokov.
Päť rokov. To ste boli dvaja, kým ešte nebolo dieťa, čiže dva roky od svadby, na začiatku.
Jasné, povedala som. Jasné.
Lenka, nechcel som ti ublížiť. Neplánoval som to…
Tak to “vyšlo”, zopakovala som. Nie ironicky, len konštatovala. Päť rokov, to nie je náhoda.
Viem, čo si myslíš.
Pochybujem.
Lenka, ja…
Mišo, vstala som. Nemusíš nič vysvetľovať. Už si vysvetlil. Stačilo.
Idem si zbaliť pár vecí. Na ostatné prídem neskôr, dohodneme sa.
Kam ideš?
K mame. A potom sa uvidí.
Lenka, počkaj. Môžeme to ešte prebrať. Vysvetlím ti všetko.
Vysvetlil si.
Šla som do spálne. Vytiahla menší kufor spod postele. Zbalila pár kúskov oblečenia, dokumenty, kozmetiku, bielizeň, ponožky, teplý sveter, knihu z nočného stolíka, fotku rodičov v drevenom rámiku, parfém, nabíjačku na telefón.
Stál v dverách izby a sledoval.
Lenka, prosím, rozprávaj sa so mnou. Nemala by si to urobiť takto.
Ako “takto”?
Proste zobrať kufor a bez slova odísť.
Ako by teda správne?
Neodpovedal.
Zatvorila som kufor, prešla cez predsieň. Obliekla si plášť, obula pohodlné čižmy, vzala kufor.
Vrátila som sa ešte na sekundu do izby. Prišla k stolíku s papierovými tulipánmi. Zložila z prsta obrúčku, položila ju vedľa vázičky nie buchla, položila.
V predsieni z háčika odpojila kľúče od bytu, položila na komodu.
Lenka, povedal.
Mišo, odpovedala som. Prajem ti len dobré. Úprimne.
A odišla som.
Vo výťahu som sa chvíľu díval na svoj obraz v lesklej dverách, rozmazaný, cudzí. Výťah hučal. Prvé poschodie, dvere sa otvorili.
Vonku bolo chladno. Vyšla som s kufrom na chodník, na chvíľu sa zastavila. Potom išla na zastávku. Mama býva v inom sídlisku, štyridsať minút autobusom.
Bez scény. Bez kriku. Vtedy som nevedela, že o rok si najviac zapamätám toto že som odišla potichu. Nie pre zmierenie, nie že by som odpustila, ale lebo odchod bol mojou vlastnou vecou, nie reakciou. Moje rozhodnutie. Môj výber. Zachovala som si dôstojnosť, nie kvôli nemu kvôli sebe.
Na zastávke fúkal vietor. Zapla som si plášť až po krk.
Prešiel rok.
Mestečko sa za ten čas takmer nezmenilo. Tie isté lipy na hlavnej ulici, už plné zelene, tie isté obchody, tá istá lekáreň na rohu. Pani ešte občas vedie psíka na prechádzku. Život malých miest plynie pomaly a zistila som, že to vôbec nie je zlé.
Prenajala som si malý byt na opačnom konci mesta dve izby, tretie poschodie, okná do záhrady. Záhrada patrila starej pani na druhom poschodí, pestovala tam jahody a floxy. Letná vôňa floxov bola nádherná, otvárala som okno zavčas rána a len dýchala.
Začala som podnikať otvorila som dielničku. Nie hneď, trvalo to najskôr stratenosť, rozhovory s mamou, telefonáty s Naďou, návštevy u právničky kvôli rozvodu. Keď bolo právne všetko za mnou a vo vnútri trochu ticho, spomenula som si na tie papierové tulipány.
Celý život som niečo tvorila, plietla, šila, modelovala z hliny, raz som išla na kurz pletenia z vŕbového prútia. Vždy len pre zábavu. Ale prečo nie vážne?
Zavolala som Naďu.
Naďa, chcem si otvoriť dielničku.
Akú dielničku?
Tvorenie: ozdoby, dekorácie. Veľa vecí viem urobiť. Stačí malý priestor, nič veľké, len ja sama.
Vieš, že to bude stáť peniaze? Nájom, materiál?
Viem. Ale mám niečo našetrené. A môžem začať malinko.
Naozaj?
Naozaj.
Naďa sa zamyslela.
Vieš čo? Ani ma to neprekvapuje.
Miestnosť sa našla rýchlo maličká dielňa v prízemí staršieho domu v centre. Majiteľ požadoval málo, hlavne že nebude prázdna. Vymaľovala som steny na bielo, zavesila poličky, postavila veľký pracovný stôl, dala som dobré svetlo. Nazvala som to stručne: Dielňa Lenky.
Prvé zákazky boli od známych, susediek, maminých kamarátok. Kupovali venčeky zo sušených kvetov, dekoračné obrazy, ručne robené sviečky, háčkované podložky pod črepníky. Potom si niekto napísal do mestského fóra, rozšírilo sa to. Založila som profil aj na sieti, dávala fotky. Zákazky boli, nie lavínové, ale stále. Stačilo na nájom, na pokoj.
A dôležité bolo niečo iné.
Každé ráno som vedela deň patrí mne. Ja rozhodujem, čo vyrábať, kedy otvoriť dielňu, s kým hovoriť, čo vytvárať. Obyčajná, ale obrovská vec. Moje ráno. Moja káva. Môj program.
Na Miša som myslela zriedkavo. Niekedy niečo pripomenulo pánsky plášť vo výklade, ten istý tabak ako používal. Nechala to prejsť, sekundu cítila vo vnútri, šla ďalej. Hnev už nie. Smútok veľmi slabý. Skôr hladké, tiché želenie po tom, čo sa nestalo. Po dieťati, čo neprišlo. Po rokoch očakávania.
Tichý smútok, s ktorým sa dá žiť.
Jeden aprílový podvečer, presne po roku, som šla domov z dielne. Už sa stmievalo, vo vzduchu cítiť topoľ, po daždi bolo mekko. Niesla som si tašku s materiálom a rozmýšľala o novom zákazníckom prianí: mladá žena chcela mobil do detskej izby, z dreva a vlnených brmbolcov. Predstavovala som si: svetlé drevo, jemné farby, tiché pohupovanie nad postieľkou.
Pri vchode do menšej kaviarne, okolo ktorej som chodila každý deň, stál chlap. Nie najmladší, trochu starší odo mňa, pekná bunda, sivé vlasy. Pozrel sa na mňa.
Lenka? To si ty?
Zastala som, zahľadela sa lepšie.
Viktor?
Neverím! smial sa. To je rokov! Dvadsať minimálne, však?
Viktor Čermák. Kedysi sme spolu robili v inom živote, keď som robila niečo celkom iné. Bol vždy veselý, stále niečo vymýšľal. Potom sa naše cesty rozišli.
Dvadsať, ak nie viac, povedala som. Ako sa máš?
Dobre. Pred troma rokmi som sa vrátil, veľké mesto ma omrzelo. Ty si tu stále?
Nikdy som vlastne neodišla.
Pravdaže, ty si miestna. Neponáhľaš sa? kývol k dverám kaviarne. Tu varia dobrú kávu, išiel by som. Nezájdeš?
Zaváhala som. Materiál ťahal ruku, doma objednávka, pani domáca už asi zalieva floxy.
Prečo nie, prikývla som.
Sadli sme si k oknu. Objednala som si kapučíno, Viktor čiernu. Rozprával: roky robil inde, bol ženatý, rozviedol sa, znova ženatý, zas to nešlo. Smial sa tomu.
A ty? Spomínam, že si bola vydatá…
Bola, prikývla som. Už nie.
Dlho?
Rok.
Ťažké?
Chvíľu som držala hrnček v ruke, hrejivý, s motívom listov.
Ťažké, priznala som. Ale vieš, niektoré veci musia prísť, a až potom zistíš, že je to dobre. Nie že by predtým bolo zlé… Ale teraz je lepšie.
Zmenila si sa?
Premýšľala som.
Nie. Skôr som sa vrátila k sebe. Stala som sa viac sebou.
Viktor prikývol, zadíval sa s pozornosťou.
Čomu sa venuješ?
Dielňa. Dekorácie, výzdoba do bytu. Vlastné.
Fakt? prekvapil sa úprimne. Vždy si niečo robila, pamätám si, na stole si mala všelijaké vlastné výtvory.
Pamätáš?
Pamätám. Tú maličkú fľaštičku s farebným sklom…
Bola to prázdna parfumová fľaša, rozosmiala som sa. Omalovala som ju.
Pravda! Všetci sa pýtali, kde si zohnala takú peknú vec.
Mlčali sme. Dobre.
Si spokojná? spýtal sa zrazu Viktor priamo.
Pozrela som z okna. V meste sa už stmievalo, pri žltom svetle lampy všetko pôsobilo pokojnejšie. Popri chodníku šli ľudia s taškou, s dieťaťom, sami.
Vieš, povedala som, to nie je to správne slovo. Spokojná je o tom, keď sa polievka podarí. Ja teraz mám iný pocit. Neviem to celkom pomenovať.
Skús.
Chvíľu som mlčala.
Každé ráno vstanem a idem do dielne. Niekedy pracujem na objednávke, niekedy len pre seba. Stačí, že mám pred sebou niečo, z ničoho vytvorím niečo. Svojimi rukami. Je to moje. Nikto mi to nedal, nikto mi to nevezme. To… možno je to život.
Viktor sa trochu pousmial.
Áno, asi je to ono.
Za oknom svietila lampa, v kaviarni potichu hrala nejaká stará hudba. V hrnčeku zostal takmer studený zvyšok kávy.
Viktor, už pôjdem. Je neskoro, zajtra skoro vstávam.
Pravdaže. Postavil sa, podal mi tašku s materiálom.
Dobre, že sme sa stretli.
Dobre, súhlasila som.
Ako sa volá dielňa?
Dielňa Lenky.
Jednoduché, smial sa.
Lebo aj ja som jednoduchá.
No, to nie je pravda.
Rozlúčili sme sa pri dverách. Rozišli sme sa každý iným smerom. Neobzrela som sa.
V byte bolo ticho. Floxy domácej povädli, ale aj tak som si otvorila okno. Aprílový vzduch bol chladivý, vlhký, čistý.
Postavila som čajník, zatiaľ vybrala materiály. Vlnené klbká: pastelovoružová, béžová, mätová. Drevo. Všetko som rozložila, predstavovala si brmbolce, ako sa budú pohupovať v prievane, nad postieľkou nejakého bábätka.
Čajník vypískal.
Zaliala som si čaj, vzala hrnček k oknu. Pozerala do tmavého dvora, na siluety stromov a na jediné žlté okno v susednom dome, kde ešte niekto bdie. V diaľke prešla auto.
Premýšľala som, že život po rozvode sa nejaví ako prehra je proste fakt. Päťdesiatdva rokov, nový život po päťdesiatke, malé vlastné podnikanie, malý byt, malé mesto, ktoré mám rada. Možno niekomu málo, úzky okruh.
Ale je to moje.
Všetky ranné kávy sú moje. Každý deň rozhodujem, čo urobiť, kam ísť, s kým sa rozprávať, s kým nie. Každý mätový brmbolec.
Vonku šumeli stromy. Nie prudko, len také jarno-tiché šuštanie. Niekde ďaleko dážď.
Držala som teplý hrnček v rukách, pozerala do tmy a premýšľala, ako musím zajtra kúpiť viac béžovej vlny. Krvne sa míňa, objednávky pribúdajú.
Treba kúpiť béžovú vlnu. A nový kuchynský uterák. Starý už načisto vybledol.
