Adam vyrastal pod dohľadom svojho starého otca, lebo o svojej mame vedel len málo a jeho otec rodinu opustil, keď sa nepresadil ako hudobník v zahraničí. Vo chvíľach, keď Adam pozoroval spolužiakov s novými mikinami a sladkými koláčikmi, v srdci mu pichalo. Deduško pracoval neúnavne na dvoch miestach, no peniaze vždy vyšli len na to najnutnejšie Adamovi ostávalo nosiť obnosené oblečenie a hrať sa s pár hračkami, ktoré mal od malička.
Keď sa blížil jeho meninový deň, Adam tajne túžil po obrovskom hasičskom aute alebo hernej konzole. V nádeji, že mu šťastie prinesie zázrak, napísal dopredu list kúzelníkovi. Lenže ráno, na jeho sviatok, nahmatal pod vankúšom iba starú dedkovu ponožku, v ktorej sa schovávala jediná čokoládová cukríka. Adam sa cítil dotknutý, slzy mu stekali po lícach ako hrachy.
Deduško ho objal a povedal: Adamko, už nehnevaj sa! Pozri, aký máš poklad táto ponožka je výnimočná, je čarovná. Každé ráno v nej nájdeš novú cukríku! Kúzelník ti poslal naozaj úžasný dar, náhodou mal po ruke moju ponožku a tú začaroval.
Adam si slzy utrel do rukávu a na ponožku hľadel s neskrývaným úžasom. Od toho dňa, každé ráno v ponožke našiel naozaj čokoládovú cukríku. Rozprával o svojej magickej ponožke v škôlke a jeho kamarátky Barborka, Ľubka, či Zuzka mu ticho závideli. Roky išli a Adam konečne zistil pravdu, no na dedka sa za drobnú lož nehneval. Práve naopak, jeho srdce naplnila vďačnosť a vrelosť za dedkovu lásku a úsilie.
Keď Adam dospel, absolvoval univerzitu v Bratislave a našiel si dobré zamestnanie lenže na starého otca nikdy nezabudol. Stále bývali spolu, už s Adamovou vlastnou rodinou. Na svoje posledné meniny mu Adam podaroval ponožku s obrázkom zeleného jablka. Deduško ju s radosťou rozbalil a vyhlásil, že odteraz sa v ponožke každý deň zjaví kúzelné jablko. Ich puto ostalo magické, plné nehy, vďačnosti a nevšedného porozumenia, ktoré si navzájom darovali.
