Čistý sporák
– Zuzana. Poď sem.
Nie “prosím”. Nie “keď skončíš”. Len “poď sem”, ako keď volajú psa.
Oprela mop o stenu a vošla do kuchyne. Peter sedel za stolom, pozeral do mobilu. Vedľa, na svojom zvyčajnom mieste pri okne, sedela Oľga Horváthová. Pila čaj. V kuchyni rozvoniavala varená kapusta a zvláštny pach liekov, ktoré svokra hltala po hrstiach od rána do večera.
– Mama hovorí, že si zasa neumyla poriadne sporák, – povedal Peter, bez toho, aby zdvihol zrak od mobilu.
– Umývala som včera.
– Zle si umývala.
Oľga Horváthová položila šálku na tanierik s ľahkým cinknutím.
– Ja som nebola zvyknutá na špinu v dome, – povedala tým obyčajným hlasom, akoby hovorila samozrejmú vec. – Vždy som mala poriadok. Dvadsať rokov som sama držala tento byt, nikdy tu nebolo takéto haraburdie.
Zuzana mala päťdesiattri rokov. Stála v kuchyni v gumených rukaviciach, s mokrými rukami, a počúvala. Počúvala po sto krát.
– Ukáž mi, kde je špina, – povedala Zuzana. – Umyjem.
– Práve že ukáž, – ozval sa Peter. – Sama to nevidíš? Alebo ti to treba ukazovať po kolenách?
Povedal to ticho. Skoro pokojne. Vždy tak hovoril: ticho, bez kriku, ale s takou intonáciou, že slová bodali, kde mali.
Zuzana sa pozrela na sporák. Sporák sa leskol. Umývala ho včera večer, pol hodiny drhla mastnotu z horákov. Sporák bol čistý.
A práve vtedy sa niečo zlomilo.
Žiaden výbuch. Žiadne slzy. Len sa pozrela na ten čistý sporák, potom na Petra s jeho mobilom, potom na Oľgu Horváthovú s jej čajom. Vo vnútri nastalo ticho. To hlboké ticho predtým, než sa človek vnútri definitívne zlomí.
Vyzliekla si rukavice. Položila ich na stôl.
– Dvadsaťosem rokov to počúvam, – povedala. – Stačilo.
Peter zdvihol zrak od mobilu. Oľga Horváthová s šálkou zamrzla.
– Čo si povedala? – spýtal sa Peter.
– Povedala som: stačilo.
Vyšla z kuchyne. Vošla do spálne, vybrala zo skrine veľkú tašku zo supermarketu a začala do nej skladať veci. Nie veľa. Doklady, dva svetre, čisté prádlo, nabíjačku na mobil. Ruky sa jej netriasli, sama sa čudovala. Bola úplne pokojná, ako človek, ktorý konečne spraví rozhodnutie, čo v ňom roky zrie.
Z kuchyne sa niesli hlasy. Najprv tiché, potom hlasnejšie.
– Peter, nepočuješ? Choď ju zastaviť!
– Choď sama, keď chceš.
Zuzana si zapla bundu, zobrala tašku a vyšla na chodbu. Obula si topánky. Otvorila dvere.
– Zuzana! – zakričala Oľga Horváthová z kuchyne. – Chápeš, čo robíš? Kam pôjdeš? Bez neho si nič, počuješ? Nič!
Zuzana za sebou zatvorila dvere. Ticho, bez tresknutia.
Na schodisku páchol susedov kocúr z tretieho poschodia a čerstvá maľovka z prvého. Zuzana zišla dole a vyšla von. Bol október, sychravý a chladný, lístie v mokrých vrstvách na asfalte. Zastavila sa pred vchodom a vytiahla mobil.
Mária to zdvihla po druhom zazvonení.
– Marika, – povedala Zuzana. – Odišla som.
Pauza.
– Odkiaľ si odišla?
– Od Petra. Navždy. Nemám kam ísť.
Ticho trvalo tri sekundy. Potom Mária povedala:
– Pamätáš si adresu? Za dvadsať minút som doma. Čakaj pri vchode, poviem ti kód na dverách.
***
Mária bývala v jednoizbovom byte na Sadovej. Malý, ale svoj, ktorý si kúpila sama pred siedmimi rokmi, keď robila recepčnú v hoteli a odkladala každé euro. Byt visel celý od poličiek, všade boli kvety, na kuchyni magnetky z rôznych miest. Voňalo tam kávou a niečím sladkým, škoricou, či čo.
Zuzana sedela na gauči s horúcim čajom v ruke, Mária oproti, nohy pod sebou, a mlčky ju sledovala.
– Porozprávaj, – povedala Mária.
– Nieto čo. Stále to isté. Sporák špinavý. Polievka bez chuti. Zle umytá podlaha. A pozerajú sa, akoby som bola vec, ktorá pokazene funguje.
– Zuzi, tak to bolo vždy. Čo sa dnes stalo?
Zuzana premýšľala.
– Dnes som sa pozrela na úplne čistý sporák a pochopila som, že ak neodídem teraz, už sa nikdy neodvážim. Že tam zomriem. Raz si ľahnem a nezdvihnem sa, a povedia, že som sa ani o seba nestarala.
Mária prikývla. Nič viac nepovedala, len doliala čaj.
V noci Zuzana ležala na Mariinom gauči, prikrytá dekou, a počúvala ticho. To pravé ticho. Žiadna televízia z vedľajšej izby. Žiadny kašeľ Oľgy Horváthovej spoza steny. Žiadny pocit, že treba vyskočiť a hneď niečo zariadiť.
Nespala do tretej ráno. Nie od úzkosti, len si nevedela zvyknúť, že leží a nič nemusí.
Potom predsa len zaspala.
***
Mobil mlčal dva dni. Na tretí Peter napísal: “Kedy sa vrátiš?” Žiadne “prepáč”. Žiadne “musíme sa porozprávať”. Len “kedy sa vrátiš”, akoby len na služobnej ceste bola.
Zuzana prečítala a dala mobil do vrecka.
– Správne, – povedala Mária, ktorá všetko videla. – Neodpisuj. Nech si rozmýšľa sám.
– Ale on nemá nad čím rozmýšľať, – povedala Zuzana. – On si myslí, že sa spamätám a vrátim. Vždy si to myslel. Že neodídem.
– Ale odídeš?
Zuzana sa zadívala z okna. Vonku bol sivý október, mokré autá, holé stromy.
– Odišla som, – povedala. – Len zatiaľ neviem kam.
Prvé týždne boli zvláštne. Zuzana nevedela, čo so sebou. Celý život vstávala o siedmej, lebo bolo treba navariť, upratať, oprať, utekať do lekárne pre Oľgu Horváthovú, nakúpiť, znova navariť, upratať. Od rána do noci. A stále to bolo “málo” a “zle”.
Teraz sa zobudila a deň bol prázdny. Nič netreba. Bolo to skoro neznesiteľné.
– Marika, – povedala jej jedného rána, keď sa už Mária chystala do práce. – Potrebujem niečo robiť. Inak zbláznim.
– Nájdeš si prácu.
– Ale akú? Dvadsaťosem rokov som bola doma.
– Veď si výtvarníčka.
Zuzana sa zasmiala. Krátko, bez radosti.
– Bola som výtvarníčka. Kedysi. Po škole som bola dva roky v jednom vydavateľstve, potom som sa vydala a Peter povedal, že netreba, že zarobí. A jeho mama len, že slušné ženy sa starajú o domácnosť, nebehajú po kanceláriách.
– A ty si súhlasila.
– Áno. Mala som dvadsaťpäť, myslela som, že to je láska. Že sa o mňa starajú.
Mária mlčky obliekala kabát.
– Zuzi, mám v skrini vodovkové farby. Sestriná dcéra ich nechala. Aj papier je, myslím. Zober si, vyskúšaj.
– Načo?
– Lebo tvoje ruky ešte nezabudli. Ruky pamätajú.
***
Farby našla Zuzana dolu v skrini, zahalené v novinách. Detské, lacné, v plastovej krabičke s veveričkou na viečku. Papier tiež, hrubý akvarelový blok. Vzala to všetko, sadla si za kuchynský stôl a dlho pozerala na biely papier.
Potom zobrala štetec.
Dlhou sa jej nič nedarilo. Farba sa rozlievala, ruka sa triasla, proporcie všelijaké. Tri listy roztrhla. Potom sa upokojila a začala len tak maľovať, bez plánu, bez úmyslu. Len farby. Len tvary.
Po hodine pred ňou ležal maličký akvarelový obrázok: jesenný dvor, ktorý videla z Mariinho okna. Mokré stromy, sivé nebo s ružovým pásom pri horizonte.
Pozerala sa naň a myslela: toto som urobila ja.
Nie polievku. Nie čistý sporák. Toto.
Podvečer sa vrátila Mária z práce, všimla si obrázok na stole a zastavila sa.
– Zuzi, to je tvoje?
– Moje.
– Je krásny. Naozaj.
– Nie je, celý je divný.
– Ale je živý, – povedala Mária. – Takých dvorov som videla stovky, ale tento je akoby skutočný. Cítiť ho.
Zuzana nič neodpovedala. Ale obrázok nevyhodila.
***
V byte Petra Horvátha sa medzitým dialo niečo, čo nečakal.
Prvé tri dni dúfal, že sa Zuzana vráti. Veď kam by šla? Nič nevie, peniaze nemá, práca žiadna, bývanie žiadne. Vráti sa, nemá kde byť.
Nevrátila sa.
Na štvrtý deň zistil, že chladnička je prázdna. Celkom. Ráno ju otvoril, videl tam posledné mlieko a zavrel. Odišiel do práce hladný.
Večer mama sedela v kuchyni, pozerala naňho s výrazom, akoby už všetko vedela a slušne mlčala.
– Jedol si?
– Nie.
– Ani ja nie. Doniesol si niečo z obchodu?
– Nie, nestihol som.
– Takže si nejedol a ani nenakúpil, – povedala Oľga Horváthová. – Krásne. Sedemdesiatosem rokov žijem, toto som nezažila. Ani chleba v dome.
– Mama, choď sama do obchodu.
Dlhá pauza.
– Mám sedemdesiatosem rokov, – pomaly povedala Oľga, – bolia ma kolená, mám tlak. Chodím o palici. A ty mi povieš “choď sama”.
– Mama, nestíhal som, pracoval som.
– A Zuzana nepracovala? Zuzana ti od rána do večera slúžila, aj tak si ju vyhnal.
Peter zdvihol hlavu.
– Ja som ju vyhnal? Ona odišla sama!
– Lebo si ju dohnal! – mamin hlas bol ostrejší. – Hovorila som ti: viac tichej, treba s ľuďmi. Nie, ty vždy všetko najlepšie vieš.
– A ty si jej stále hučala do hlavy! “Sporák špinavý, polievka nechutná, podlaha zle umytá”!
– Pripomínala som! Moje právo v mojom byte!
– V mojom byte, mama! To je moja bytovka!
Dívali sa na seba. Prvýkrát po rokoch. Zuzana medzi nimi nebola, nebola už tým vankúšom, čo poberal všetky rany na seba a nikdy ich nenechal pohádať sa naplno.
Peter vstal, obliekol si bundu a odišiel. Treskol dverami.
Oľga Horváthová ostala sama v kuchyni. Za oknom bola tma. Vstala, rozžala svetlo, otvorila chladničku. Pozrela na mlieko a zase zavrela.
Sadla si naspäť.
Bolo tak ticho, ako nebývalo, kým tam Zuzana žila.
***
November priniesol mráz a najprv sniežik. Zuzana už tri týždne bývala u Márie a pomaly sa spamätávala, ako niekto, koho držali v tmavej izbe a pustili na vzduch. Najprv ťa to oslepí. Potom si zvykneš.
Maľovala každý deň. Kúpila si vlastné farby, nie detské. Mária našla na internete inzerát: maličká dielňa, prenajímali ju na Riečnej, kúsok od parku. Izbička dvadsať metrov, s veľkým oknom na sever, s drevenou podlahou. Lacná, lebo bez opravy, opadaná omietka.
Zuzana tam prišla a vedela: toto je ono.
– Prenajmete si ju? – spýtala sa majiteľka, staršia pani s pletenou čiapkou.
– Prenajmem.
Peňazí mala málo. Predala zlaté náušnice, dar rodičov k svadbe. Nebolo jej to jedno predsa len, spomienka. Ale potom si povedala: načo mi je taká spomienka?
Dielňa sa stala jej miestom. Chodila tam od rána, otvárala okno, dnu voňal studený vzduch, sneh a rieka. Voňalo tam po farbách, ľanovom oleji, dreve. Pripravila si poháre s vodou, rozložila papier či plátno a robila. Hodiny. Niekedy aj zabudla jesť.
Maľovala všeličo: krajinky, bratislavské dvory, zátišia z toho, čo mala po ruke: šálka, jabĺčko, stará topánka. Čím viac maľovala, tým lepšie šlo. Ruky ozaj pamätali, len potrebovali čas po dvadsiatich ôsmich rokoch ticha.
Jedného decembrového dňa Mária zavolala priamo do dielne.
– Zuzi, v hosteli chcú spraviť výstavu lokálnych výtvarníkov. V hale. Hovorila som o tebe. Dáš nejaké obrazy?
– Marika, nie som maliarka. Iba začínam znova.
– Si maliarka. Videla som tvoje veci.
– Je to len naozaj amatérske.
– Zuzana, – povedala trpezlivo Mária, – tridsať rokov žiješ v tom, že si “iba toto” a “len tamto”. Dáš obrazy?
Zuzana sa zamyslela.
– Dám.
***
Tam sa zoznámila s Ľubošom Gáborom.
Prišiel na otvorenie len preto, že mal ubytovanie v tom hosteli a ocitol sa v hale v pravý čas. Vysoký, károvaná košeľa, sivé vlasy na spánkoch, pokojné modré oči. Stál pri jednom z jej obrazov zimný park, lavička, stopy v snehu, čo k nej vedú a odchádzajú.
Zuzana prišla, chcela len narovnať obraz v ráme. Počula, ako si pre seba potichu vraví:
– Aj tak je to vždy tak. Prídu, posedia a odídu.
– Myslíte tie stopy? – spýtala sa.
Obrátil sa, nehanbil sa, že ho načapala prehovárať na obraz.
– Áno. Dvaja. Prišli, posadili sa. Odišli rôzne. Možno boli spokojní, možno sa pohádali.
– Ja som myslela, že je to ten istý, – povedala Zuzana. Prišiel, posadil sa, vrátil sa domov.
– Sám domov človek takto krivo nejde, – povedal vážne. – Vidíte? Tá stopa sa vlní? Dvaja.
Zuzana sa zadívala na obraz inak.
– Možno, – uznala.
Potom sa rozprávali ešte asi dvadsať minút. Zistila, že je z neďalekého mesta, bol u brata pomôcť s opravou. Ľuboš bol zručný majster, vedel všetko: stolára, elektrikára, aj vodára. Vdovec, dvaja už dospelí synovia. Hovoril málo, ale veľmi pozorne počúval. Nepreháňal. Nezízal do mobilu. Pozeral na Zuzanu, keď rozprávala.
Tak neznáme bolo pre ňu, že si až nevedela rady, čo robiť.
Na odchode sa spýtal:
– Máte vizitku?
– Nie, prepáčte, nikdy som nemala.
– Tak aspoň telefón môžem?
Dala mu číslo. Potom nad tým zbierala rozum: Načo? Možno bude chcieť kúpiť obraz.
Po troch dňoch napísal: “Pekný večer, tu Ľuboš, rozprávali sme sa o stopách v snehu. Chcel by som kúpiť ten obraz, ak ešte nie je predaný.”
Nechala si ho. Prišiel, zobral obraz, starostlivo zabalil do tašky, ktorú si priniesol, spýtal sa, či nemá ešte čo ukázať.
Šli sa pozrieť do dielne. Pozeral sa dlho, potichu. Kúpil ešte dva menšie obrázky.
– Pekne kreslíte, – povedal.
– Dlho som nekreslila, – odpovedala.
– Prečo?
Pokrčila ramenami. Nevysvetľovala. Nie teraz.
– Tak to vyšlo, život.
Prikývol a viac sa na to nepýtal.
***
Peter zavolal v januári. Už niekoľko mesiacov Zuzana bývala striedavo u Márie či v dielni. Oficiálne ešte boli manželia, papier na rozvod ešte nepodala.
Zavolal večer, keď bola v dielni a dorábala veľké zimné zátišie: smrekové vetvy vo váze, šišky, sviečka.
– Zuzana, – povedal.
– Áno.
Ticho.
– Mama je chorá, – povedal.
– Mrzí ma to.
– Neprišla by si aspoň raz za týždeň? Pomôcť v domácnosti.
Zuzana položila štetec.
– Peter, – povedala. – Odišla som. Žijem inde. Pomáhať v domácnosti nebudem.
– Si stále moja žena.
– Zatiaľ áno. Ale to je dočasné.
– Zuzana, neber to tak. Vráť sa domov, porozprávame sa.
– My sme sa nikdy nerozprávali, Peter. Dvadsaťosem rokov. Rozprával si ty a tvoja mama, ja len počúvala a robila.
– Zveličuješ.
– Možno, – pokojne. – Ale nevrátim sa.
Zložila. Ruky sa jej netriasli. Bola sama prekvapená.
Potom pomyslela: zvonku to možno vyzeralo prosto: žena odišla od muža. Bežná vec. Ale vnútri to jednoduché nebolo. Bolo to ako učiť sa chodiť znova. Každý deň.
***
Vzťah s peniazmi si Zuzana budovala pomaly. Obrazy kupovali len občas a nie draho. Niekedy kartu, inokedy drobný obrázok ako dar. S pomocou Márie si založila stránku na internete, vešala ukážky prác, pomaly sa ozývali ľudia, čo sledovali a občas objednali.
Na život to ledva stačilo. Nájom dielne, jedlo, oblečenie. Ale stačilo.
Nepredstavovala si, že aj len toto človek pocíti ako bohatstvo. Ale také to bolo.
Ľuboš prišiel raz za dve-tri týždne, k bratovi, a vždy sa zastavil. Vypili spolu kávu v malej kaviarni pri parku, alebo sa len prechádzali a rozprávali. Hovoril o robote, synoch jeden už ženatý, mal mať dieťa. Zuzana rozprávala o obrazoch, o tom, že chce skúsiť aj olej, nielen akvarel.
Nikdy nenaliehal, netlačil. Raz sa pristihla, že sa na jeho príchod teší. Keď neprišiel, bolo v dielni tichšie.
– Marika, – povedala raz, – Ľuboš… Nerozumiem tomu.
– Čomu?
– Je veľmi dobrý. To ma znervózňuje.
– Prečo by dobro malo byť strašidelné?
– Lebo som si zvykla, že za dobrým sa niečo skrýva. Potom bude zlé.
Mária sa na ňu dlho dívala.
– Zuzi, možno nie všetci skrývajú?
Zuzana nad tým rozmýšľala celé dni.
Potom napísala Ľubošovi prvá: “Nechcete prísť v sobotu? Začala som novú vec. Chcela by som vám ukázať.”
Prišiel v sobotu. Pozrel obraz. Pochválil. Opäť šli na kávu, tam sa Ľuboš spýtal:
– Zuzana, nechceli by ste ísť niekam cez víkend? Poznám starý kláštor, hodinu cesty odtiaľto. Vraj je tam v zime krásne.
Povedala: Chcem.
***
Čo sa dialo v byte na Kmeťovej ulici, kde žil Peter s matkou, vedela Zuzana len z útržkov. Občas zavolala suseda Zina, staršia pani zo štvrtého poschodia, s ktorou Zuzana kedysi často klábosila na schodoch.
– Zuzi, ako sa máš? – pýtala sa Zina. – Počuj, tam to je peklo. Po stenách počuť hádky. Oľga Horváthová Petra vyčíta denne, že ťa neudržal. On jej odpovedá. Včera sa tak hádali, že som chcela volať policajtov.
Zuzana len počúvala a myslela, aké to zvláštne je: neprežívať nič, len akúsi vzdialenú, cudzineckú ľútosť. Nie škodoradosť, nie víťazstvo. Prosto: Tak toto je ona, tá skutočnosť.
Bez nej im bolo zle nie preto, že im chýbala. Ale preto, že už nemali komu dávať údery. Celý život pálili jedným smerom, teraz tá strana odišla a strieľali na seba navzájom.
Vo februári povedala Zina, že Oľgu vzali sanitkou. Tlak, srdce. Peter sedel v nemocnici sám, ako oblak.
Zuzana sa postavila, dala variť vodu na čaj a rozmýšľala: Mala by som zavolať. Veď dvadsaťosem rokov. Veď človek je to, hoci aký.
Potom sa zamyslela a uznala: Nie. Už nie. Už nebudem robiť “čo treba”. Celoživotne to robila. Nech sa teraz snažia oni.
***
Marec priniesol odmäk a vôňu topiaceho sa snehu. Zuzana išla cez tržnicu v sobotu ráno, mala plátennú tašku, vyberala si niečo na raňajky. Zastavila sa pri stánku s paradajkami z pareniska, brala paradajky, myslela, že by chcela namaľovať trh na jar, práve tento: farby, ruch, ľudia.
A v tom uvidela Petra.
Prechádzal po trhu s taškou, pozeral do mobilu, nevidel ju. Starší sa zdal. Alebo doteraz nikdy nepozerala naňho takto, zvonku. Zvesené ramená. Pokrčená bunda. Sivá tvár.
Stála a čakala, čo pocíti. Strach? Zlosť? Chuť utiecť popri stánku, kým ju nevidí?
Necítila nič z toho.
Peter zdvihol hlavu, uvidel ju. Zastal.
Dívali sa na seba cez tri pulty.
– Zuzana, – povedal.
Hlas mal ako vždy, tichý. Ale bolo v ňom niečo neznáme. Zmätenosť, alebo čo.
– Peter, – odpovedala.
Pristúpil bližšie. Predavačka na vedľajšom stánku predstierala, že triedi jablká.
– Ako sa máš? – spýtal sa.
– Dobre.
– Schudla si.
– Možno.
– Mama je v nemocnici. Srdce.
– Počula som. Mrzí ma.
Zmĺkol. Preložil tašku z ruky do ruky.
– Ty sa fakt nevrátiš?
Zuzana sa naňho pozrela. Pokojne. Bez nenávisti, bez súcitu. Len tak, priamo.
– Nie, Peter. Nevrátim.
– Musíme predsa nejako žiť…
– Ty musíš. Ja už žijem.
Nenašiel na to odpoveď. Vzala si paradajky, zaplatila a šla ďalej.
Srdce bilo rovno. V tom bola jej výhra v rovnom tepe. Nie že odišla. Nie že sa nevrátila. Ale že sa postavila pred neho a už sa nebála. Nesťahovala sa. Nepovedala si: “treba byť slušná”, “nepatrí sa byť tvrdá”, “možno má pravdu, možno som príliš”. Prosto hovorila s cudzím človekom. Už skoro cudzím.
Ešte si kúpila petržlen, chlieb a šla domov. Domov v zmysle do dielne; už dlho vravela “domov”, keď myslela dielňu.
***
O rozvod požiadala v apríli. Vybavila všetko sama, bez právnika, išla, vyplnila papiere. Peter neprotestoval. Raz sa stretli u notára, podpisy, rozchod.
Byt nemala Peter zostal doma. Delenie majetku neriešila, bolo to príliš zložité. Mária jej hovorila, že škoda, mohla získať podiel. Zuzana kývala hlavou.
– Ja ten byt nepotrebujem, Marika. Mne treba žiť.
– Peniaze by bodli.
– Budú, – hovorila Zuzana. – Iné peniaze. Moje.
Cez leto sa s Ľubošom stretávali každý týždeň. Raz išla ona k nemu, raz on za ňou. Mal malý dom v tichej štvrti, so záhradou, kde rástli ríbezle a stará jabloň. Prvýkrát tam Zuzana prišla v máji a dlho stála v záhrade, pozerala na jabloň v kvete.
– Krásna, – povedala.
– Manželka ju sadila, – povedal jednoducho. Nie smutne, pokojne. – Osem rokov čo jej niet. Ale jabloň kvitne.
Stáli vedľa seba a pozerali na strom.
– Ľuboš, – povedala Zuzana, – to sa nebojíte? Znova…
– Byť s niekým?
– Tak.
Chvíľku rozmýšľal.
– Bojím, – priznal sa. – Ale páčite sa mi. Myslím si, že strach nie je dôvod nežiť.
Zuzana sa rozosmiala. Nečakane.
– Múdro.
– Ja len zvyčajne klincujem rovno, bez rečí.
***
Na jeseň, presne rok po tom jesennom dni, keď Zuzana vzala tašku a odišla z bytu na Kmeťovej, sedeli s Ľubošom večer v kuchyni uňho doma. On opravoval zásuvku na kuchynskej linke, Zuzana sedela pri stole s čajom a robila si skicu do bloku.
Teplo bolo. Ticho. Voňalo drevom a kávou.
– Zuzi, – povedal Ľuboš, stále pri zásuvke, – nepreniesla by si sa sem?
Pozrela sa naňho.
– Kam?
– Sem. Ku mne.
Rozmýšľala. Aj on mlčal, niečo dotiahoval skrutkovačom.
– Mám dielňu tam, – povedala.
– Viem. Tu je tiež izba, veľké okno na východ. Ranné slnko. Hovoril som ti?
– Hovoril.
– Tak čo povieš?
Zuzana sa pozrela na blok. Na stránke bola skica: kuchyňa, muž so skrutkovačom, žena s čajom. Okno. Za ním záhrada.
– Musím si to premyslieť, – odpovedala.
– Premýšľaj.
– Nebudeš tlačiť?
– Nie.
– Prečo?
Odstavil skrutkovač, skúsiť zásuvku. Ide plynulo.
– Lebo mám dosť času, – povedal. – Tlačiť na dospelého nič nedáva.
Zuzana sa znovu pozrela na skicu.
– Dobre, – povedala.
– Dobre, že si to premyslíš alebo že prídeš?
– Dobre, že prídem.
Prikývol. Prisadol, zobral si svoju kávu. Mlčali spolu a to mlčanie bolo dobré.
***
O pol roka neskôr.
Zuzana žila u Ľuboša, ale dielňu na Riečnej si nechala. Chodila tam trikrát do týždňa, tvorila. Izba s východným oknom v Ľubošovom dome bola jej druhým miestom: tam si robila ranné skice, keď on išiel do práce.
Obrazy predávala čoraz častejšie. Nie celebrita, ani zďaleka, ale už ju poznali jej ľudia. Chodili k nej, chceli jej práce. Nebolo to hlučné, žiadne bohatstvo, ale bolo to jej vlastné.
O Petrovi sa občas dopočula: Zina zavolala. Oľga Horváthová po nemocnici ťažko chodila, skoro nevyšla z izby. Peter si najal opatrovateľku. Chodil do práce, večer sedel doma. Žil svoj život.
Zuzana to počúvala a myslela, že kedysi tento človek jej tvoril celé nebo. Jeho nálady boli jej klímou. Jeho slová boli jej pravidlom. Osud ženy, čo zvonku vyzerá ako “dobrá rodina”, je zvnútra malým väzením bez kľúča lebo najhoršia je tá klietka, ktorú si sama zvnútra držíš zatvorenú.
Teraz bolo nebo iné.
Jedného decembrového rána prišla Zuzana do dielne skoro, ešte za tmy. Zapla svetlo, postavila na čaj. Vonku snežilo, veľké mäkké vločky.
Zazvonil mobil. Mária.
– Zuzi, ahoj. Ako sa máš?
– Dobre. Pracujem.
– Počúvaj, mám pre teba novinku. Neviem, čo na to povieš.
– Hovor.
– Známu hľadala galéria v centre, hľadajú výtvarníkov na jarnú výstavu. Malá galéria, ale skutočná. Videla tvoje práce na internete a chce sa porozprávať. Tu máš číslo.
Zuzana si zapísala.
– Marika, – povedala, – asi chcú niečo vážne. Ja predsa nemám meno, ocenenia…
– Zuzi, päť rokov si nemaľovala. Teraz máš viac než sto prác. To nie je málo?
– Hm…
– Skús zavolať. Aspoň sa porozprávaj.
– Dobre.
Ukončila hovor. Pozrela na číslo, čo zapísala. Potom von oknom: stále snežilo, dvory boli biele, čisté, ako prázdny papier.
Natočila si čaj, vzala štetec a pracovala ďalej. Zavolá. Neskôr. Najprv musí chytiť ten sneh, kým je taký.
***
Večer po ňu prišiel Ľuboš do dielne. Zaklopal, otvoril, našiel ju s obrazom.
– Hotová?
– O päť minút.
Sadol si na taburetku pri stene, netlačil. Pozeral sa, ako robí. Niekedy si všimla jeho pohľad: pozorný, kľudný. Tak sa dívaš, keď ti na niečom záleží.
Po piatich minútach odložila štetce, zavrela farby.
– Hotovo, – povedala.
– Pekné je to, – kývol na obraz.
– Neviem. Sneh je ťažké maľovať. Je belavý, no v skutočnosti je modrý, sivý, ružový všetko možné, len nie biely.
– Zaujímavé, – povedal vážne. – To by mi nenapadlo.
– Tak to je. Vyzerá, že je biely, ale keď pozeráš, nevidíš.
Vyšli von. Vonku bolo chladno a ticho, sneženie ustalo, vzduch čerstvý, až sa dalo hlboko dýchať.
– Ľuboš, – povedala Zuzana, keď šli tmavou ulicou, – volali mi z galérie. V centre.
– A čo?
– Rozmýšľam, či ísť alebo nie.
– Chceš?
Chvíľku rozmýšľala.
– Chcem, – priznala. – Ale bojím sa.
– Čoho?
– Že povedia “nie je to ono”, “nie si výtvarníčka”. Že to nie je nič vážne.
Ľuboš šiel popri nej, ruky vo vreckách, pozeral pred seba.
– Zuzi, – povedal. – Vieš čoho sa už nemusíš báť?
– Čo myslíš?
– Toho najhoršieho, už máš za sebou. Žila si tam, kde ti každý deň hovorili, že nič nie si. Dvadsaťosem rokov. Odišla si s jednou taškou. To bolo hrozné. Galéria povedia nie, povedia. No a?
Zuzana zastala.
– Ty vieš povedať veci priamo, – povedala. – Ako klince.
– Snažím sa.
Usmiala sa. Aj on trošku, v svetle lampy len jemne vidieť.
– Poď, je zima, – povedal.
Išli ďalej. Sneh vŕzgal pod nohami, lampy odrážali svetlo na ľade. Vpředu svietili okná domu.
– Ľuboš, – povedala Zuzana.
– No?
– Ďakujem.
– Za čo?
– Za to, že mi nikdy nehovoríš “musíš” alebo “mala by si”.
Chvíľku pomlčal.
– Dospelý človek sám vie, čo treba, – povedal. – Ja len občas pripomeniem. Nič viac.
Vošli do domu. On pred ňou otvoril dvere. V chodbe voňalo po dreve a trochu po jablkách uchovával ich na zimu v pivnici.
Zuzana vošla, vyzula sa. Vošla do kuchyne, zasvietila.
Všetko bolo známe: drevený stôl, dve stoličky, okno do záhrady. Na parapete jej blok so skicami, ktorý tam ráno nechala.
Otvorila blok, pozrela na včerajšiu skicu: kuchyňa, muž so skrutkovačom, žena s čajom. Okno. Za oknom záhrada.
Teraz treba domalovať sneh.
Chytila ceruzku.
