Ja a môj manžel sme si všetko vydreli vlastnými silami, kým naši mladší súrodenci vždy dostali veľkorysú podporu od rodičov. Nepozeráme sa na to tak, že by sme mali nárok na čokoľvek, no zároveň cítime, že naši rodičia nemali povinnosť živiť našich mladších bratov a sestry. Stále nám vŕta hlavou, prečo k nim pristupujú tak rozdielne.
Spomínam si, ako otec daroval môjmu bratovi novú Škodu, pričom si ponechal tú starú, a neskôr som sa dozvedela, že brat s manželkou sa nasťahovali do krásneho bytu, ktorý zdedili po dedkovi, hneď, ako sa zobrali. Medzi mnou a bratom je desaťročný rozdiel, ale pred jeho svadbou sa k nám rodičia správali ako ku cudzincom no keď im oznámil: Mám skvelú novinu, bez váhania mu dali ten útulný byt.
Jedného dňa som sa opýtala mamy, prečo brat dostal takúto výhodu a nám s manželom nič. Jej odpoveď bola pre mňa sklamaním: Veď ste si nikdy o pomoc nepýtali. Ani ste nevideli, v akom stave je váš byt? Nevšimli ste si, že stále nemáte auto? V tej chvíli na mňa doľahli spomienky, ako sme s manželom začínali od nuly, snažiac sa vybudovať si spoločný domov iba s pomocou priateľov a známych. Keď sa nám narodilo dieťa, presťahovali sme sa do takmer úplne prázdneho bytu, a na všetko sme boli sami. Bolo to také ťažké, že keď mal náš syn horúčku, bála som sa privolať detskú lekárku, aby nám náhodou neposlala sociálku kvôli podmienkam, v ktorých bývame.
Na druhej strane, švagriná, sestra môjho muža, bola pre svojich rodičov jasné zlatíčko. Svokrovci sa dokonca odsťahovali na chalupu do Liptova, len aby jej nechali vlastný byt, hoci im nevyhovovalo každý týždeň pendlovať. No napriek tejto obete švagriná stále na nich závisí, dokonca aj čo sa týka jedla. Každý týždeň k nej prídu a doniesu jej celé tašky s vareným jedlom, pričom domov sa vracajú s prázdnymi rukami.
Nakoniec som opäť nabrala odvahu a opýtala sa mamy, prečo to brat má všetko a my nič. Odpovedala stroho, že sme nikdy o pomoc nežiadali, aj keď dobre vedela, ako ťažko sa pretĺkame. Jej slová ma zasiahli hlboko a stále jej túto nespravodlivosť neviem odpustiť, rovnako ako môjmu mužovi tá jeho rodina.
Táto nevyvážená láska a starostlivosť zo strany našich rodičov, ktorí uprednostnili mladšieho brata namiesto mňa, mi spôsobuje bolesti a stále bolí. Je veľmi ťažké prekusnúť, že na nás a na mladšie deti vždy platili celkom iné pravidlá, čo vo mne zanechalo trpký pocit krivdy na dlhé roky.
