Do našej triedy prišla nová spolužiačka, volala sa Vierka. Hneď, ako vošla, chlapci začali žartovať na jej účet a posmeškovať sa jej, no rýchlo si uvedomili, že nie je taká ľahká obeť. Vierina tajná zbraň bola nezlomná sebaistota v každej situácii.
V tej istej triede bola aj dievča menom Ľubica, ktorú chlapci neustále podpichovali a urážali kvôli jej váhe. Niekedy mlčala alebo plakala, nikdy však nezvýšila hlas ani neskúsila vracať údery. Lenže tým len viac podnecovala posmešky, často počúvala narážky typu Tučná krava beží!. A to trvalo deň za dňom, až do príchodu Vierky.
Vierka bola vysoká, takmer dvakrát vyššia než Ľubica. Len čo sa stala súčasťou našej triedy, začali si aj z nej robiť žarty. Na rozdiel od Ľubice však Vierka prišla z inej školy, kde bola obľúbená a deti z jej sídliska sa s ňou radi hrávali a komunikovali bez posmeškov.
Zlom nastal v školskej jedálni, keď jeden zo spolužiakov po Vierke hodil rožok, pričom ju posmešne komentoval kvôli jej váhe. Vierka bola prekvapená, ale pokojne si zo šiat oprášila omrvinky a nevšímala si poznámku. Na chodbe jej ďalší chalan povedal niečo o jej postave, no tentoraz Vierka nezmlčala postavila sa mu a spochybnila ich posadnutosť jej výzorom: Máte život tak nudný, že vás zaujímajú len moje krivky? Nezakazujem vám pozerať, tak si ich užívajte! Jej odvážna odpoveď jej na chvíľu zabezpečila pokoj.
Na telesnej výchove mali žiaci preskakovať kozu a keď bola na rade Vierka, jej váha spôsobila, že koza sa prevrhla. No ona nezostala zahanbená, obratne sa otočila vo vzduchu a ľahko dopadla na zem. Hoci jej športový výkon bol obdivuhodný, posmešky neustávali. Vierka sa rozhodla konať, opýtala sa chlapcov, prečo sa smejú, a ponúkla, nech ju zdvihnú, keď im to príde také smiešne. Chlapci ochotne súhlasili, nadvihli ju a pokračovali vo výsmechu.
Počas prázdnin sa Vierka rozhodla pracovať na sebe začala viac cvičiť, lepšie sa stravovala, prefarbila si vlasy a premenila sa na ešte krajšiu verziu samej seba.
Keď sa vrátila do školy, chlapci boli ohromení jej transformáciou. Zrazu si s ňou chceli všetci tykať a byť jej priateľmi. Vierka sa len široko usmiala, pristúpila k chlapcovi, ktorý ju predtým najviac podpichoval, a s úškrnom sa ho opýtala, či potrebuje poradiť nové posmešky.
Vierka si počas celej tejto skúsenosti uchovala sebavedomie. Nedovolila, aby ju slová ranili, radšej sa postavila sama za seba a kráčala hrdá, nevšímajúc si ich pozornosť. Jej príklad naučil našu triedu, akú veľkú silu má sebavedomie.
Dnes, keď si na to všetko spomínam, viem, že najdôležitejšie je stáť si za sebou, nevzdať sa po prvom posmešku a veriť vo svoju hodnotu. To je niečo, čo si chcem pamätať po celý život.
