V práci sa sekretárke spravil zle, takže vyšla von: sadla si na lavičku, privrela oči, a keď znova precitla, zbadala, ako sa nad jej rukou skláňa akýsi starý muž a pokúša sa jej sňať zlatý náramok.
Hej, čo robíte? To je dar od môjho manžela! Starý pán sa na ňu pozrel vystrašene, v očiach mal akúsi hmlistú úzkosť a šepkom povedal: Stratila ste vedomie kvôli tomu náramku. Skúste sa pozrieť lepšie. Sekretárka sa zahľadela a jej dych sa zastavil od hrôzy. 🫣
Zuzane sa spravilo zle priamo počas porady.
V práci sa Zuzane urobilo zle, preto vyšla na ulicu: sadla si na lavičku, privrela oči, a keď precitla, videla, ako sa jej snaží starý muž sňať zlatý náramok z ruky.
Sedela vedľa riaditeľa, v miestnosti husto zapísavala každé slovo, snažila sa zakryť únavu. V zasedačke bolo dusno, vzduch bol hutný ako mrak z hmlistého lesa. V spánkoch jej zabubnovalo, a srdce búšilo silnejšie než obyčajne. Zuzana sa nadýchla zhlboka, ale úľava neprišla. V hrudi ju začalo tlačiť, akoby jej na prsia položili kamenný balvan.
V jednu chvíľu sa jej všetko rozmazalo, svet sa roztekal. Zuzana sa zachytila okraja stola, aby nespadla, a potichu sa ospravedlnila. Postavila sa, chcela kráčať rovno, no nohy sa jej podlamovali. Riaditeľ čosi zahlásil, ale Zuzana ho počula už len ako vzdialené šumenie.
Vonku bolo sviežo, studený vzduch jej udrel do tváre, ale úľavu nepriniesol. Slabosť len rástla. Urobila pár krokov a bezmocne klesla na lavičku pri malom parčíku na Šancovej ulici v Bratislave. Zavrela oči, dúfala, že všetko prejde.
Srdce jej búšilo ako divé.
Keď Zuzana pootvorila viečka, videla starého pána, ako sa nad ňou skláňa. Mohol mať vyše sedemdesiat rokov. Ošúchaná bunda, vlnená čiapka, pokojný, ale skúmavý pohľad. Jemne ju držal za zápästie a akoby skúmal jej ruku.
Čo robíte? zachrapčala Zuzana, snažila sa odtiahnúť ruku. Nedotýkajte sa, to je dar od môjho muža.
Starý pán sa nehádal, len ticho povedal:
Je vám zle kvôli náramku. Pozrite sa lepšie.
Zuzana uprene pozerala na náramok masívny, zlatý, nikdy ho neskladala. A v tej chvíli ju zamrazil chlad, akoby ju oblial ľadový pot. Pokračovanie nájdete v prvom komentári
Zlato zčernelo presne tam, kde sa ho dotýkala koža. Nie všade, iba v škvrnách, akoby po ňom prešla tieňová ruka.
Kto ste? zašepkala Zuzana, cítila, že jej vnútro zviera akýsi podivný strach.
Som bývalý klenotník, rozvážne odpovedal starý pán. Štyridsať rokov som robil so zlatom. Keď som zbadal, že vám je zle, pozrel som sa na vašu ruku. Obyčajný človek si to nevšimne.
Čo to znamená? hlas Zuzany sa chvel.
To sú stopy tália, zašepkal. Veľmi záhadný jed. Nevidno ho voľným okom. Nanáša sa na tenkú vrstvu. Prechádza kožou a pomaly človeka ničí. Len zlato reaguje, zčernie.
Chcete povedať…
Starý pán prikývol.
Ten, kto vám dal tento náramok, vedel presne, čo robí. Chcel, aby ste slabla, bola chorá a jedného dňa už nevstala.
Zuzana pozrela na šperk, potom na svoje ruky. V hlave jej bleskol obraz manžela: jeho chladné pohľady, zvláštna starostlivosť v posledných dňoch, opakované slová: Nos ho, neskladaj. Je to môj dar.
V tej sekunde pochopila všetko.
Starý pán opatrne náramok sňal a zabalil do vreckovky.
Musíte ihneď k lekárovi a na políciu, povedal. Viac ho nikdy nenasadzujte.
Zuzana prikývla mlčky. Sedela na lavičke, zovierala trasúce sa prsty a uvedomovala si, že práve unikla smrti v tomto zvláštnom, prízračnom bratislavskom ráne.
