Sklonil sa ku starej nemeckej ovčiarke. Psica na neho pozrela smutným, rezignovaným pohľadom a hneď sa odvrátila. Nádej už dávno stratila. O ľuďoch vedela svoje
Na ulici im všetci hovorili jednoducho psia partia. Ale Ľuboš, muž, ktorý býval v jednom z panelákov na konci petržalského sídliska, vždy oponoval: To nie je žiadna banda. To je päť psov, čo sa držia spolu, aby prežili.
Vodkyňou bola stará ovčiarka zjavne kedysi domáca psica. Najskôr ju jej bývalí majitelia jednoducho nechali a odsťahovali sa, bez toho, aby sa ešte otočili. Práve ona držala ostatné pri sebe, chránila ich, viedla a nedovolila, aby sa tá ich malá uličná rodinka rozpadla.
Ľuboš ich každý deň prikrmoval. Ráno, keď šiel na električku do práce, a večer, keď sa vracal domov. A zakaždým, akonáhle sa objavil, päť chvostíkov jeden zatočený do krúžku, iný smutne sklopený sa roztočilo ako vrtule. V ich očiach bolo toľko radosti, že mu to lámalosrdce. Skákali, pchali mokré nosy do jeho dlaní a olizovali mu ruky. V tých pohľadoch bolo všetko vďačnosť, dôvera, nádej.
Na čo môže dúfať psica, ktorú raz nechali umierať na ulici? Ale stále dúfali. Verili. Milovali. Práve preto Ľuboš nikdy neprišiel s prázdnymi rukami vedel, že ho čakajú. A vždy sa dočkali.
Lenže toho rána pribehli k nemu len štyri. Kňučali, nervózne sa obzerali smerom na druhý koniec ulice. Hneď mu bolo jasné, že je zle.
Hlboko si povzdychol a zavolal do práce, že príde neskôr.
Až na samom okraji sídliska, pod kríkmi pri ceste, ležala stará ovčiarka. Zrazilo ju auto. V tých miestach bola zákruta a autá tam často preleteli bez spomalenia. Tento raz to dopadlo zle.
Štyri psiče kňučali a prosebne pozerali na Ľuboša bol pre nich jediný človek, ktorému dôverovali.
Sklonil sa k ovčiarke. Sĺzy jej stekali z očí. Pozrela na neho tým beznádejným pohľadom a odvrátila sa. Dôverovať ľuďom sa už dávno odnaučila. Bola na nej vidieť len starosť o tých štyroch, za ktorých cítila zodpovednosť.
Tak čo, bolí to? spýtal sa Ľuboš ticho a vyťukal na mobile číslo.
S dohodnutým voľnom sadol do svojho auta a veľmi opatrne preniesol ovčiarku na zadné sedadlo. Štyri malé fenky skákali okolo, obtierali sa mu o ruky, akoby sa snažili poďakovať.
Na veterine doktorka, pani Monika, sa na ovčiarku krátko pozrela a pokrútila hlavou:
Najlepšie by bolo uspať ju. Má priveľa zlomenín Šanca na prežitie je mizivá, liečba by vyšla draho možno aj vyše dvetisíc eur.
Ale šanca existuje, však? skočil jej do reči Ľuboš.
Šanca je vždy, pripustila doktorka. Ale bude trpieť. Má to zmysel?
Má, povedal rozhodne. Pre mňa určite. A pre ňu tiež. Navyše čakajú ju štyria psi. Ako by som sa im potom pozrel do očí?
Dlho naňho hľadela a potom len prikývla.
Dobre, poďme na to.
Po týždni si Ľuboš prevzal ovčiarku z kliniky. Celý čas štyri psíky nespúšťali jeho vchod z očí. Keď sa konečne všetci stretli, ich štekot a radovanie sa boli také hlučné, že aj ovčiarka sa rozveselila a snažila sa olízať svojich kamarátov.
Po tomto zážitku ju Ľuboš zaniesol do bytu, ostatným napochodoval vonku malú prednášku. O zodpovednosti, akú znamená domov. Že už sa nedá skákať po uliciach, robiť hocičo, na čo boli na slobode zvyknuté.
Psíky sedeli, počúvali, zvedavo krútili hlavami. Potom sa Ľuboš pousmial:
Tak čo čakáte? Poďte dnu.
A otvoril bránku.
Ovčiarka sa zotavovala až podozrivo rýchlo. Neustále sa snažila zdvihnúť a pribehnúť za kamarátmi. Ľuboš ju však držal na uzde, nech nič neprepáli. Až keď jej zrastené kosti čo-to dovolili, pripravil jej nový obojok lesklý, so zlatistým zvončekom.
Odkedy bývajú spolu, vyráža Ľuboš ráno do práce so všetkými piatimi: štyri malé s vtipnými zatočenými chvostíkmi, jedna veľká stará ovčiarka s obojkom a zvončekom.
Musel by si vidieť, ako sa rozhliadajú, keď kráčajú po tichej petržalskej ulici. Teraz už majú domov. A ona obojok so zvončekom. Kráča s hlavou vysoko.
To len my, čo sme nikdy taký obojok nenosili, asi nikdy úplne nepochopíme. Ale každý pes vie: s takým obojkom chodí iba ten, koho si vážia.
Tak idú chlap, čo sa nenaučil otočiť chrbtom, a päť psov, čo aj napriek ľudskej zrade nezabudli dúfať a milovať.
A neviem presne, z čoho sa tak tešia možno zo seba navzájom, z nového rána či zo slniečka. Ale pri pohľade do tých ich očí vieš kým také oči existujú, ešte nie je všetko ztratené.
