Štyridsať rokov žijeme pod jednou strechou, a v šesťdesiatich troch si zrazu usúdil, že je čas na novú kapitolu?
Zuzana sedela vo svojom obľúbenom kresle a hľadela z okna, snažiac sa zabudnúť na dnešné turbulentné udalosťi. Ešte pred pár hodinami chvatne varila večeru a očakávala návrat Jozefa z rybačky. Prišiel, no bez úlovku zato s novinkou, ktorú sa mu už dávnejšie chystalo povedať, ale odvaha mu chýbala.
Chcem sa rozviesť a žiadam o tvoje pochopenie, vyhŕkol Jozef a oči mu zvláštne plávali kamsi do diaľky. Deti sú už dospelé, pochopia to. Vnúčatá majú svoje starosti, a my môžeme vec uzavrieť pokojne, bez hádok.
Štyridsať rokov pod jednou strechou a v šesťdesiatich troch sa rozhodneš pre zmenu? nechápala Zuzana. Chcem vedieť, čo bude ďalej.
Ty ostaneš v našom paneláku v Bratislave, ja sa presťahujem na chalupu v Pezinku, mal všetko vopred premyslené Jozef. Niet čo deliť, nakoniec aj tak všetko zostane dcéram.
Ako sa volá tá tvoja? spýta sa Zuzana rezignovane.
Jozef stŕpol, začal sa hekticky chystať a tváril sa, že otázku nepočul. Zuzana nemala pochybností: súperka niekde na scéne je. V mladosti jej takéto starosti boli cudzie, netušila, že raz ostane sama, zatiaľ čo manžel odíde zhorúceho prechádzať sa so ženou inou.
Možno sa to ešte nejako utrasie, nič neber tragicky, snažili sa ju utešiť dcéry Lucia s Kristínou. Nebrať si k srdcu otcove výstrelky.
To už nebude. Len sa v mne nič nezmenilo dožijem si, a budem sa tešiť z vášho šťastia, vzdychla Zuzana.
Dcéry išli za Jozefom na chalupu v Pezinku, na vážny rozhovor. Vrátili sa bez nálady, no Zuzane pravdu nevyklopili. Len jej začali vysvetľovať, že samota môže byť výhodou aspoň nebude mať na starosti nikoho navyše. Zuzana pochopila, ale nevyzvedala, radšej sa snažila jednoducho žiť ďalej. Nebolo to ľahké, keďže všetci príbuzní a známi mali potrebu klásť otázky a šťourat sa v situácii.
No pozri sa, toľko rokov spolu a na staré kolená si našiel mladšiu, komentovali netaktné susedky pri bráne. Je tá mladšia, alebo bohatšia?
Zuzana nevedela odpovedať, ale častejšie sama rozmýšľala o súperačke a chcela ju vidieť. Preto vyrazila na chalupu po letoj konzervy, ktoré tam nechala. Nepovedala Jozefovi aby mala istotu, že dotyčnú stretne. A veru natrafila presne na ňu.
Jozef, vravel si, že tvoja ex sem nebude chodiť na návštevy, rozčuľovala sa extravagantná pani s make-upom, že by aj v Seneckej diskotéke zažiarila. Myslela som, že už máte všetko vybavené, a čo tu ona chce?
To si vážne vymenil mňa za toto? opýtala sa Zuzana, hádzajúc nenápadné pohľady na pani.
To tu budeš stáť a dovoliť tejto, aby ma urážala? vrieskala pani. Som len o pár rokov mladšia než vy, ale vyzerám oveľa lepšie!
Ak v jej veku úprimne myslí, že žiarivý make-up je životná výhra, poznamenala Zuzana, hľadajúc Jozefov zmätený pohľad.
Celú cestu na autobusovú zastávku počúvala pokriky tejto rozjasenej a starnúcej Barbie a snažila sa neplakať. Doma už neodolala a zavolala sestre.
Dosť už, pripravovala mätový čaj Viera. Sama vravíš, že nová Jozefova pani veľa krásy nepobral a rozumu už vôbec nie.
Možno má pravdu možno už vyzerám na svoj vek, pochybovala Zuzana.
Na svoj vek vyzeráš výborne, úprimne hovorila Viera. Chyba je, keď sa po sedemdesiatke hráme na teenagerky v leopardích legínach, alebo moderné mini. Žena je krásna v každom veku, keď sa vie prezentovať a oblieka sa od veku primerane.
Zuzana sa pozrela do zrkadla a musela uznať, že Viera má pravdu. Bola celkom fit, zdravie jej slúžilo. Oblečenie mala vždy slušné, dcéry jej pravidelne kupovali kvalitnú kozmetiku, a nikdy nemala potrebu správať sa ako papagáj na výlete, či sa hrať na premotivovanú ex-súperku.
No tak super, pokračovala Viera. Si už voľná ženská, možnosti sú nekonečné! Dcéry sú samostatné, kultúry na Slovensku dosť, nebudem ti dovoľovať sedenie doma.
Viera svoje sľuby dodržala začala Zuzanu vziať do divadla, na koncerty, aj na prechádzky po Bratislave či parku. Čoskoro mali stabilnú partiu v rovnakej vekovej kategórii aj jeden sympatický pán sa začal motkať okolo Zuzany, ale ona to rýchlo zarazila, na samostatné stretnutia ani nemyslela.
Počul som, že beháš po divadlách a máš nových kamarátov, možno sa ešte aj vydáš? nevydržal Jozef, keď sa náhodou stretli v Tescu.
A čo, ty si tak ďaleko prišiel kvôli potravinám nevieš bližšie k Pezinku kúpiť, alebo tvoja nová drahá nevarí? opýtala sa Zuzana.
Vždy som nakupoval tu zvyk je železná košeľa, v tomto veku sa už zvyk ťažko mení, zamrmlal Jozef.
Zuzana to už nechcela rozoberať a pod zámienkou zaneprázdnenosti odišla domov. Jozefovi sa v tej chvíli akosi veľmi chcelo ju dobehnúť a povedať, že ľutuje. Celý život bol s rodinou, potom ho obklopila temperamentná Iveta a zaplietla ho do víru vášne.
Zo začiatku to s Ivetou vyzeralo zaujímavo, no potom zistil, že Iveta nemá na domáce práce ani trochu chuť. Oveľa radšej sedela na káve, klebetila a čas trávila v spoločnosti mužov a na hlučných posedeniach.
Jozef v poslednom čase čoraz viac chcel naspäť po stretnutí so Zuzanou to ešte narastlo. Ona nikdy nerobila scény ani hádky, jednoducho si žila svoj život dôstojne a pokojne. Ani si nemyslel, že mu bude chýbať práve ten domáci pokoj, ktorý mal len so Zuzanou.
Zase si kúpil sušené marhule, a ja som chcela slivky! zlostila sa Iveta nad nákupom. Syr zase nesprávna tučnosť, a na majonézu si zabudol úplne.
Predtým nakupovala Zuzana, alebo sme chodili spolu, ty mi všetko nechávaš na plecia, nevydržal Jozef.
Už ma nebaví počúvať, že ma porovnávaš s ex! Ak ti tak chýba, tak si sa nemal rozviesť.
Jozef, pravdu povediac, naozaj ľutoval, no vedel, že hovoriť o tom nemá už význam. Zuzana nič neintrigovala, len ostala tým, kým bola a on by v najväčšom zúfalstve chcel jej odpustenie.
Lenže Zuzana by mu už nikdy neverila a späť ho nepustila. Skúšal jej zavolať, raz dokonca odvážne zavítal pred dvere jej bytu.
Potrebuješ si niečo vziať? spýtala sa Zuzana, nepúšťajúc ho ďalej ako na rohožku.
Chcem sa porozprávať máš chvíľu čas? koktal Jozef, cítiac vo vzduchu vôňu svojho obľúbeného slivkového koláča.
Nemám čas, ani chuť, ani možnosti, povedala pokojne. Vezmi, čo potrebuješ, čakám návštevu.
Jozef nemal čo zobrať, povedať chcel veľa, ale slová nevedel nájsť. Vrátil sa na chalupu, začal si variť večeru, lebo Iveta opäť behala po dedine. Vrátila sa riadne veselá, a Jozef pochopil, že je čas dať jej voľnosť balenie začalo.
Po Ivetiných divadlách mal sto chutí zavolať Zuzane a povedať jej všetko, no nakoniec si to rozmyslel. Príliš dobre poznal svoju bývalú, aby veril, že sa dajú rany zahodiť a začať znova.
Možno raz, o pár rokov, by mohol prísť s pokáním, a snáď by si pohovorili. Potreboval to inak by nemal pokoj. Na odpustenie nemohol rátať Zuzana by mu už dávno neverila a jeho zrada bola začiatok konca.
Teraz mal život na chalupe v Pezinku, Zuzana v Bratislave s dcérami, vnúčatmi, divadlami a priateľmi. Pre bývalého manžela v tejto novej mozaike už miesto nezostalo.
Zožiera predátory i papilómy rýchlejšie než slovenské lieky ale v srdci nezhojí, čo si narobil sám.
