Mám šesťdesiat rokov. Žijem sama. A na takúto starobu som naozaj nečakala.
Som matkou dvoch dospelých, krásnych a šikovných detí – syna a dcéry. Mám piatich vnúčat rôzneho veku, všetci žijú v jednom meste. Napriek takej veľkej rodine však každé sviatky trávim v samote. A nie len sviatky – osamelosť sa stala mojím verným spoločníkom.
Keď bol živý môj manžel, necítila som túto prázdnotu. Stačili sme si. Spoločne sme slávili Silvester aj Vianoce, bez zbytočného zhonu a hlučných osláv, ale s teplom, úsmevmi a zvláštnou hĺbkou. Bol mojou oporou, stenou, o ktorú som sa mohla vždy oprieť. Keď odišiel, ako by som prepadla do ticha. A s každým rokom to ticho znelo čoraz hlasnejšie.
Najťažšie je to v decembri. Čas, ktorý by mal byť plný svetla, smiechu, vônie škorice a smrečkového chvoja, sa u mňa mení na ľadový dôkaz, že som sama. Moje deti… občas zavolajú. Niekedy. Ale sú roky, kedy ani to neurobia včas. Blahoželanie príde až druhého či tretieho januára. A ja sa usmievam cez bolesť, tvárim sa, že si nič nevšímam. Že je všetko v poriadku.
V hĺbke duše však cítim, že už nie som potrebná. Nie ako žena, nie ako matka, nie ako stará mama. Som minulosť, na ktorú si spomenú len v krátkych chvíľach medzi ich „dôležitými“ vecami. A predsa som pre nich kedysi znamenala všetko. Prachovala som, varila, ošetrovala, sedávala pri ich postieľkach celé noci. Žila som ich životmi. A teraz ich životy prebiehajú mimo mňa.
Chápem – majú vlastné rodiny, vlastné starosti. Ale prečo v tých starostiach nie je miesto pre mňa? Prečo vždy, keď ich pozvem na Vianoce či Silvester, počujem: „Mami, tento rok to nevyjde, už máme plány“? A ja neprosím o veľa – len o jeden večer. Jeden večer s rodinou pri stole, kde by som mohla upiecť ich obľúbené koláče, uvariť voňavý kompót, prestrieť ako za starých čias.
Vždy som snívala, že s vekom bude môj dom plný hlasov, detského smiechu, šustenia darčekového papiera, vône domáceho pečiva a zvuku tanierov. Predstavovala som si, ako budem variť svoje špeciality, unavená budem nadávať na hluk, ale v duši sa budem cítiť naozaj živá. Potrebná.
Lenže to sa nestalo. A s každým rokom je jasnejšie, že sny ostali len snami. Niekedy mám pocit, že pre nich už ani neexistujem ako človek. Som len užitočná funkcia, ktorú možno zapnúť, keď treba pohlídať deti, ale nie ako osoba, nie ako žena, nie ako matka.
Nerozprávam o tom deťom. Nie preto, že by som sa bála – ale pretože viem, že nepochopia. Povedia, že preháňam. Že „všetky mamičky sú niekedy smutné“. Že „to je vekom“. Ale mňa netrápi vek. Trápi prázdnota v očiach, keď sa pozerám na vchodové dvere a viem, že sa neotvoria.
Možno jedného dňa uvedomia. Keď sami zostarnú. Keď sa obzrú a zrazu zistia, že tí, čo kedysi stáli po ich boku, už dávno nie sú. Neprajem im to, nie. Ale obávam sa, že pre mňa bude to uvedomenie už neskoré.
A tak teraz, v predvečer nového roka, opäť sama zdobím byt. Věším girlandy, ktoré nikto neuvidí. Staviam vianočný stromček, pod ktorý nikto nedá darčeky. Pripravujem šalát, ktorý budem jesť tri dni. A potichu hltam slzy.
Možno ma niektoré ženy, čo to čítajú, pochopia. Možno aj niekto iný zapáli v samote sviečku na sviatkový stôl a dúfa, že budúci rok bude iný. Že zavolajú, že prídu. Že si spomenú.
A ak ste vy – syn či dcéra… len zavolajte svojej mame. Nie zajtra. Dnes. Lebo sa môže stať, že zajtra už neporozumiete, ako veľmi vás čakala.
