Stara bytovka na okraji Košíc dýchala pachom nešťastia, skrytým pod sviatkovým zhonom. Už na schodisťu cítiť Veronika prenikavý dym, po schodoch stekali potoky mydlovej vody, akoby niekto zatopol celý vchod. Keď otvorila dvere, hodila na poličku kyticu z firemnej party, zula ošúchané topánky a navliekla si papuče, ľutujúc, že to nie sú gumáky – podlaha vyzerala ako po povodni. Z hĺbky bytu sa ozýval zúrivý kocúrí rev zmiešaný so syčaním, mručaním a pachom spáleniny.
“Mišo, čo za čertovinu?!” zakričala Veronika, cítiac, ako sa jej zlé predtuchy zhmotňujú.
Michal sa objavil okamžite – v nohaviciach, bosý, s tvárou pokrytou sadzami a škrabancami, s fialovou modrinou pod okom. Na hlave mal zviazaný uterák ako turban, akoby bol sultánom po bitke.
“Veronika, ty si už doma?” zamrmlal vinný pohľadom. “Myslel som, že firemná párty, veď si šéfka, budeš do noci…”
Veronika unavene klesla na stoličku a skrížila ruky.
“Rozprávaj, nešťastník. Čo si tentoraz natropil?”
“Slnečko, neboj sa,” začal Michal, ale hlas sa mu triasol.
“Bála som sa, keď v deväťdesiatych vyháňali mafúni dlhy,” odsekla Veronika. “Nervózna som bola, keď prišli krízy a firma málem padla. Odvtedy ma už nič nerozhodí. Takže hlásenie, čo sa tu stalo?”
Michal si povzdychol, akoby sa rozlúčil so životom.
“Chcel som ti urobiť prekvapenie. Neobyčajný sviatok. Rozhodol som sa uklidiť, vypráškovať, uvariť večeru. Zobral si voľno, na trhu kúpil bravčové. A potom sa všetko pokazilo.”
“Bravčové?” spýtala sa Veronika, tušiaca nový zvrat.
“Nie, práčka,” priznal sa. “Naložil som bielizeň, dal mäso do rúry, začal upratovať. A vtedy mačka…”
“Je živá?!” Veronika vyskočila, očiam žiaril strach.
“Žije, žije!” ponáhľal sa Michal. “Len mokrá. Prisahám, keď som spúšťal práčku, nebola tam! A potom… no, zrazu bola vo vnútri.”
“Ako?!” Veronika zatla dlaň do pästi. “Ako mohla mačka vliezť do zatvorenej práčky?!”
“Neviem,” rozprestrel rukami Michal. “Asi sa tam vsákla.”
Veronika zatvorila oči, bojujúc s nutkaním zadusiť manžela.
“Pokračuj, Sherlock. A ukáž mi mačku. Chcem vidieť, či je v poriadku.”
“Ehm, Ver, ona je… tam,” zaváhal Michal. “Treba ísť za ňou.”
“Labky na mieste?” hlas Veroniky stvrdol.
Michal si poškriabal rozdrásanú tvár.
“Ešte ako! Len dočasne… imobilizované. Kvôli bezpečnosti.”
“Dobre, pokračuj,” vydýchla si Veronika, pripravujúc sa na najhoršie.
“Takže, kým mačka… ehm, prala sa, zacítil som pálenu. Vbehol som do kuchyne, otvoril rúru – a tam peklo! Popálil som si prsty, bravčové horí. Polial som olej a bum! Chlpy mi vzpláli, dym všade, hasím. A vtedy mačka vyrazila krik. Pozerám – jej oči za sklom práčky. Uvedomujem si, že tam nemá dobre. Vypol som práčku, ale nejde otvoriť. Mačka reví, sporák horí, tvár bolí, vlasy tlejú. Chytil som páčidlo – a práčka začala tiecť, ale mačka vybehla. Kým som hasil, tá potvora behala po byte, kričala jak na porážke, rozbila vázy, odrúpala tapety, strhla závesy, vyliala víno, čo som pripravil na večeru. Susedia dole búchali do radiátora a sľubovali, že nás vykastrovali. Neviem, mačku alebo mňa. Ale všetko pod kontrolou, neboj sa!”
Veronika si utrela slzy – či od smiechu, alebo od šoku – a vydala sa do bytu. Pustošenie bolo majstrovské: rozbité vázy, kaluže vody, oškriabané steny, zápach spáleniny. Na radiátore priviazaná za všetky štyri labky visela mačka Čiča, s tvárou omotanou šálom. Živá, ale v šoku. Veronika sa pozrela na muža a oči sa jej zúžili.
“Vysvetluj,” vyžadovala.
“Vieš, nechcela byť v kľude,” zakoktal Michal. “Bola mokrá, bál som sa, že do tvojho príchodu nevyschne. Nechcela sa dať sušiť, tak som ju upevnil. A tvár som zaviazal, aby nekričala – susedia už hrozili políciou a exorcistom.”
Veronika mačku odviazala, utrela uterákom z Michalovej hlavy a odhalila jej tvár. Čiča sykla, ale pritúlila sa k pani domu.
“Si hajzel, Mišo,” povedala ticho. “Mohla sa zadusiť. Hoci po práčke jej, rovnako ako mne, už nič nevadí.”
Klesla na gauč, priťahujúc si mačku, a pozrela na muža.
“Tak?”
“Ako tak?” Michal sa sklopil. “Mám sa rovno zavesiť, alebo počkáme?”
“Blázon, gratuluj,” vydýchla si Veronika. “Veď je osem mája.”
Michal sa rozžiaril, vbehol do izby a vrátil sa, čosi schovávajúc za chrbtom. Klesol na kolená a slávnostne spustil:
“Veronika, svetlo moje. Tridsať rokov spolu, a si stále tá istá – krásna, silná, trpezlivá. Si najlepšia žena, matka, babička. Prajem ti krásny deň žien! Nech žiariš ako dnes.”
Podal krabičku so zlatým prsteňom a kyticu ruží – pomačkanú, ošúchanú, no stále živú.
“Kvety boli nádherné, vážne,” hanlivo dodal. “Ale mačka… nešetrila. Nehnevaj sa. Chcel som ťa prekvapiť.”
Veronika mu pritlačila hlavu ku kolenám, nadýchla sa vône ruží – stále voňali, napriek všetkému.
“Prekvapil si, môj zlatý. Ale už žiadne experimenty, dobre? Kvety stačia. Ešte jeden taký sviatok – a byt sa rozpadne. Susedia už vol”Susedia už volajú exorcistu, ale čo už, aspoň budeme mať pekný príbeh do pamätníka.”
