Dedina Hájov, ukrytá v tieni prastarých smrekov pod Žilinou, privítala nás mrazivým rádom. Zajtra som sa mala stretnúť s budúcou svokrou, a ja, Zuzana, som si nevedela nájsť miesta. Vydaté kamarátky, želajúc mi podporu, len pridali strachu:
„Drž hlavu hore, nie si z ulice!“
„Nedovol svokre veliť, hneď ukáž charakter!“
„Dobré svokry neexistujú, pamätaj na to!“
„To ty im robíš česť, nie oni tebe!“
Noc prešla bez spánku, ráno som vyzerala, akoby ma už pochovali. S mojím ženíchom Martinom sme sa stretli na nástupišti. Dve hodiny v električke sa mi zdali ako večnosť. Vystúpili sme a prešli malým mestečkom, potom cez zasnežený les. Mráz vo vzduchu vôňal smrekovím a Vianocami, sneh pod nohami chrumkal a smreky nad nami šepkali. Začala som mrznúť, no čoskoro sa v dálke objavili strechy Hájova.
Pri bránke nás privítala drobná staručka v starom kabátiku a vyblednutej šatke. Keby na nás nezavolala, prešla by som popri nej.
„Zuzanka, moja zlatá, ja som Terézia Jozefovna, Martinova mama. Budeme sa poznať!“ Zložila opotrebovanú rukavicu a pevne sťala moju ruku. Jej pohľad, ostrý ako bria, akoby ma prenikal naozaj. Úzkou cestou medzi závejami sme vošli do starej drevenice z tmavých klátov. Vnútri bolo teplo, pecka žiarila do červena.
Akoby som sa vrátila v čase. Osemdesiat kilometrov od Žiliny – a ani voda v dome, ani poriadna záchodová jamka, len diera vonku. Rádio? Nie v každom dome. Pološero v izbe rozptýlila mdlá žiarovka.
„Mami, zapnime svetlo,“ navrhol Martin.
Terézia Jozefovna sa zamračila:
„Nie sme páni, aby sme sedeli pri svetle. Zuzka sa bojí, že minie ústa s polievkou?“ No pohľadom na mäkkla. „Dobre, synček, teraz zapnem, len som sa zabrala.“
Otočila žiarovkou nad stolom a slabé svetlo ožiarlo kuchyňu.
„Hladní ste, čo? Uvarila som polievočku, prosím pekne!“ Zastalala sa okolo, nalia horúcu rezancovú.
Jedli sme, poobzerajúc sa, ona pritom hovorila láskavé slová, ale jej pohľad rezal ako skalpel. Cítila som sa ako pod drobnohľadom. Keď sa naše oči stretli, začala zaneprázdnená: krájala chlieb, pridávala dreva do pece.
„Urobím čajík,“ štebotala. „Nie obyčajný, s brusnicou. K tomu jahodový džem, odpudí chorobu, zohreje dušu. Pôšťe si, hostia moji drahí!“
Mala som pocit, že som v rozprávke z čias pred druhým vatikánskym koncilom. Čakala som, kedy režisér zakričí: „Strih!“ Teplo, teplé jedlo a sladký čaj ma uvoľnili. Chcela som sa zvaliť na vankúš a zaspať, no Terézia Jozefovna mala iné plány.
„Deti, skočte do obchodu, kúpte pár kíl cesta. Upečieme koláče, večer príde rodina: Martinove sestry, Hanka s Katkou, a Lujza zo Žiliny s frajerom. Ja zatiaľ usmažím kapustu, urobím zemiakové pyré.“
Kým sme sa obliekali, vyválila spod postele obrovské hlávkové zelie a zatiaľ ho šikovne krájala, hovorila si:
„Išlo zelie k holičovi, oholilo sa až po koreň.“
Cez dedinu sme kráčali a všetci sa Martinovi zPrikláňali sa, muži si dávali čiapky z čela a sledovali nás očami.
