Keď mala Zuzana len šesť rokov, jej svet sa rozpadol na dve polovice. Jedného obyčajného večera otec zbalil svoje veci a odišiel z bytu. Nie do práce. Nie do obchodu. Navždy. Vtedy ešte nechápala, čo znamená to strašné slovo „rozvod“. Len odvtedy sa už nevrátil. Neobjal ju. Nepobozkal ju na vršku hlavy pred spaním. Nepovedal: „Som tu.“
A akože – príbeh ako mnohých. Obyčajný. Súčasný. Ale pre jedno malé dievčatko to bol koniec sveta, lebo sa rozhodla: je to jej vina. Ona je. Treba ju obliekať. Čoskoro do školy – a to sú výdavky. A mama stratila prácu, a chudák otec to už nevydržal… unavilo ho ťahať ich oboch.
„Mama, a keď budem jesť menej, otec sa vráti? Môžem jesť len v škôlke…“ zašepkala dievčatko modrými očami upretými do matkinej tváre.
Žena ju pritlačila k srdcu a rozplakala sa. Plakala dlho, a Zuzana jedla čoraz menej. Len otec sa aj tak nevrátil.
Prvý september. Zuzana ide do školy. Prvýkrát – do prvej triedy. Snehobiela blúzka, čierna suknička, sako a dve obrovské mašle ako u bábik z výlohy. Stála pred zrkadlom a myslela si: „Keby ma otec teraz videl, určite by sa vrátil. Veď kto by sa vzdal takého krásneho dievčatka?“
Mama ju držala za ruku, v druhej mali kyticu pre učiteľku. Dievčatku bolo naraz strašne aj radostne. Ale všetko to prekryla jedna, takmer zúfalá nádej: otec príde. Musí prísť. Dnes nemôže neprísť.
„Zuzana, prečo sa stále pozeráš okolo? Neboj sa, som tu,“ potichu povedala mama.
Ale dievčatko sa nebálo. Hľadala. Hľadala otca v dave. Hľadala pohľadom, srdcom, dychom. Hľadala, lebo verila: je tu. Len ho nevidí. Možno ani on nevidí ju. A ona je v prvom rade – určite by si ju všimol!
Keď sa slávnosť skončila a prvákov viedli do triedy, Zuzana sa zo všetkých síl držala, aby nerozplakala. Tak sa snažila – a nadarmo. Alebo nie? Čo ak ju predsa len videl? Len neprišiel bližšie?
„Otec nás čaká doma?“ spýtala sa matky po ceste.
„Neviem, zlatko…“ so záťažou v hlase odpovedala žena.
Ale Zuzana bežala domov pred mamou. Bolo istá: on tam je. Otvorila dvere… a uvidel…a videla prázdny byt, kde jediným zvukom bolo tiché tikánie hodín.
