Včera u nás prespávala svokra, Mária Ivanová. Hneď ráno vrajtala do našej spálne s výkrikom: „Vstávaj, Zuzka, videla si, čo sa deje v tvojej kuchyni?!“ Vyskočila som z postele ešte v pyžame, srdce mi búšilo ako zvon. Rútila som sa chodbou, za letu sa snažiac natiahnúť starý župan, nosom som počuchovala – či niečo nehorí? Alebo nechal som plyn? V hlave mi už bežal celý triler: horiaca sporáková doska, vybuchujúci hrniec alebo iná katastrofa. Vošla som do kuchyne a tam… šváby. Celá armáda hnedých potvôr behala po stole, tanieroch a zvyšku večere, ktorú som včera lenivo nechala neumytú. Svokra stála s rukami v bokoch a vrtela do mňa očami, akoby som tých potvôr chovala zámerne, len aby som ju šokovala.
„Zuzka, toto máte u vás normálne?“ začala hlasom, ktorý až zaznieval z pobúrenia. „Ako tak môžete žiť? Máte deti, muža, a v kuchyni šváby ako v nejakej stodole!“ Stála som ako prikotvaná a nevedela, čo povedať. No dobre, nevymyla som včera, pretože po práci som sotva vládala nohy. Deti kričali, manžel, Janko, si niečo mrmlal o futbale, a ja som sa len túžila zvaliť do postele. Kto by si pomyslel, že tieto prekliate potvory si práve v tento večer vyberú na svoj prehliadkový pochod? A hlavne – odkiaľ sa vobec vzali? Veď nežijeme v opustenom dome, máme príjemný byt. No, skoro príjemný.
Mária Ivanová, samozrejme, neprestala. „Za mojich čias,“ hovorí, „by sa takéto nestalo! Po večeri som všetko umyla, vydrhola, nenechala som ani drobček. A ty čo? Mladí dnes leniví, len v tých telefónoch sedíte!“ Kývala som, hltala som hnev, lebo čo sa dá na to povedať? Ona nie je len svokra, ona je generál v sukni – pre ňu je poriadok v kuchyni vecou cti. A ja, vidíš, som ju zklamala. Začala som zbúrene upratovať: chytila som handru, zametala šváby, umývala stôl, tanierky – všetko, čo mi prišlo pod ruku. Svokra stála za mnou a komentovala: „Tu si prehliadla! A čo je toto za škvrnku? Ty si sporák nikdy nečistila?“ Srpala som sa, aby som nevybuchla. V duchu som si pomyslela: „No, Mária Ivanová, aj vy ste človek, aj u vás sa kedysi museli niekde ostať drobčeky!“ Ale mlčala som, lebo viem – hádať sa s ňou je zbytočné.
Kým som bojovala so švábmi, môj muž Janko sa konečne vyhrabal z postele. Vošiel do kuchyne, uvidel tento cirkus a namiesto pomoci sa len zachechotal: „Ou, Zuzka, zakladáš zoo?“ Hodila som naňho pohľad, po ktorom okamžite stíchol a šiel zohriavať čaj. A svokra len pokykala hlavou: „Vidíš, aj muž ti je nezodpovedný. Keby som za synovcom toľko nedohliadala, úplne by sa ti rozplynul!“ No a hotovo, pomyslela som si, teraz ešte začne prednášku o výchove mužov. A presne tak – sadla si za už do leska umytý stôl a začala: „Za mojich čias držali mužov v kázni. Ale vy, mladí, im dávaťe voľnú ruku, a tak máte – šváby v kuchyni a oni sa len smejú!“
Počúvala som a v hlave mi bolo len jedno: ako sa dožiť večera, aby Mária Ivanová odišla domov? Nie že by som ju nemala rada, je to dobrá žena, ale tieto jej výpady… Toto neboli len šváby, pre ňu to bol dôkaz, že som zlá hospodynka, zlá manželka a možno aj zlá matka. A tak som umývala, čistila, drhla, a ona stále našla, na čo sa pripichnúť. Buď lyžica neležala na svojom mieste, alebo nôž bol zle umytý. A ja nie som železná! Mám dve deti, prácu, celé dni ako veverička v kolese, a ešte sa švábi rozhodli usporiadať párty. A hlavne – odkiaľ prišli? Možno od susedov? Vždyť máme v dome staré rúry, vlhký pivnica, to oni sa tam asi tlačia hore.
Konečne som dopratala, kuchyňa žiarila ako v reklame na čistiace prostriedky. Svokra sa zdalo, že trochu upokojila, ale aj tak dodala: „Musíš, Zuzka, dávať na poriadok pozor. Toto je tvoj dom, tvoja rodina. Ak nie ty, tak kto?“ Kývala som, usmievala som sa presila, a v duši som kričala: „Nechajte ma už na pokoji!“ Janko, videl moje rozpoloženie, konečné zakročil a zobral matku na prechádzku, aby som sa aspoň trochu nadýchla. A ja som si sadla za stôl, pozerala sa na túto dokonalú kuchyňu a premýšľala: naozaj som taká zlá hospodynka? Možno má Mária Ivanová pravdu a naozaj robím niečo zle? No potom som si spomenula, ako ťahám celé toto brdenie, deti, prácu, a uvedomila som si: snažím sa. Možno nie dokonale, možno nie tak ako ona za jej čias, ale snažím sa. A šváby… nu, komu sa to nestane? Zajtra kúpim lapače, vyriešim to. Ale svokre to nevysvetlím.
Keď sa Mária Ivanová vrátila z prechádzky, už som bola pokojnejšia. Urobila som čaj, nakrájala chlebíčky a dokonca sme sa aj normálne rozprávali. Hovorila o svojej mladosti, o tom, ako sama bojovala s každodennosťou, a ja som k nej dokonca cítila slabosť. Ale v hĺbke duše som vedela: keď príde nabudúce, skontrolujem kuchyňu trikrát, než pôjdem spať. Lebo takéto ráno so švábmi a jej prednáškami už neprežijem.
A čo som sa naučil? Že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie – hlavne keď pri tom stojí svokra.
