V malom mestečku Košice, v útulnom byte na okraji, sa rozohriala pravá rodinná búrka. Zuzana, 25-ročná mladá mama, stála pri kolíske svojho synka a cítila, ako jej vnútri vrie z nahromadenej únavy a zlosti. Jej príbeh je výkrikom duše ženy, ktorá sa trhá medzi materstvom, povinnosťami manželky a tlakom rodiny.
„Hádali sme sa s manželom,“ rozpráva sa Zuzana, utierajúc si unavené oči. „Áno, nie som bezchybná, ale ja sa predsa starám o nášho syna! Miško je moje zlatko, stále nemá pokoj – asi mu rastú zúbky. Celý deň ho nosím v náručí, nestihla som ani uvariť polievku.“
Malé deti sú skúška, ktorú nie každý dokáže pochopiť. Ale jej manžel, Juraj, to zrejme vidieť nechce.
„Prišiel z práce a začal kričať, že je hladný ako vlk!“ Hlas sa jej trieštil z rozhorčenia. „A ešte sa hneval, že som ho nevybehla privítať do chodby. A ja v tom čase uspávala Miška! Bála som sa dýchať, aby sa nezobudil. Kdeže by som mu mohla vybehnúť s úsmevom?“
Juraj, zdá sa, netuší, čo znamená byť matkou dojčaťa. Zuzana na seba nabrala všetko: starostlivosť o bábätko, domácnosť, varenie. A manžel? On „zabezpečuje rodinu“ a žiada si útulok, teplú večeru a dokonalú čistotu, akoby bola Zuzana čarodejnica, ktorá sa vie roztrhnúť na dve.
Snažila sa byť vzornou manželkou, starostlivou mámou a bezchybnou gazdinou. Ale dieťa je neposedné, vyžaduje jej pozornosť každú minútu, a niekedy nestíha ani utrieť prach, nieto ešte pripraviť tri chody denne. Zuzanini rodičia žijú ďaleko, pracujú, a pomôcť nemôžu. A so svokrou, Alžbetou, sú vzťahy napäté ako struna.
„Svokra bola od začiatku proti nášmu sobášu,“ s horkosťou spomína Zuzana. „Myslela si, že sme príliš mladí, že nie sme pripravení na manželstvo. V skutočnosti len nechcela prepustiť svojho Jurka. Predpovedala, že sa do roka rozídeme. Ale my sme stále spolu. Aj keď… niekedy ani ja neviem, či na dlho.“
Po narodení Miška sa pokúsila nadviazať kontakt so svokrou. Zdalo sa, že ľad sa láme – Alžbeta sa párkrát usmiala, dokonca darovala vnukovi chrastienku. Ale k teplým vzťahom to by**Bola však len otázka času, kedy sa jej strach zmení na skutočnosť, lebo Alžbeta práve otvárala dvere, no namiesto úsmevu mala v očiach chladnú výčitku.**
