Odvtedy, čo sa Zuzka vydala, uplynulo veľa rokov. A s každým rokom medzi nami pribúdalo prázdno. Zdalo sa, že nás jednoducho vymazala zo svojho života. Volala čoraz menej, prišla ešte menej často. A keď sme sa stretli, jej oči boli chladné a vzdialené.
V ten piatok som dlho váhala, či jej zavolať. S Petrom sme plánovali skromne osláviť našu výročnicu – tridsať rokov spoločného života. Chceli sme len dať rodinu dokopy, opiecť si klobásy, posedieť pri stole. Chceli sme teplo, známe hlasy, aspoň na pár hodín…
„Haló,“ konečne odpovedala Zuzka, zadýchaná.
„Zuzanka, to som ja, mama. Si zas v posilňovni? Môžeme pokecať?“
„Nie, mami, umývam auto pre Fera.“
„Prečo ty?“
„A kto iný, mami? Do autoumyvárne to zobrať je drahé. Nie som z porcelánu.“
„Dobre, dcérka… Chcela som ťa poprosiť – príďte s Ferom v nedeľu k nám. S tatom máme výročie. Posedíme, pokecáme…“
„A čo vás to napadlo zrazu oslavovať?“ zasmiala sa. „Starnúť a šaleť?“
„Tridsať rokov, Zuzka. Ako to neoslaviť?“
„Prepáč, mami. Nevýjde to. Pozvali nás na svadbu – Ferov kamarát sa žení. Svadba je len raz, a výročia budete mať ešte veľa.“
Zovrela som telefón, aby som nedala najavo, že ma v hrudi stláča hnev.
„Škoda… Tak sme sa tešili…“
„Aj my, mami. Ale ako ľuďom odmietnuť? Nehnevaj sa, určite vás neskôr prídeme pochváliť.“
„No dobre,“ zašepkala som, „zavolám tvojmu bratovi.“
Miro tiež nemohol. Mal vlastné plány. Keď som zavesila, slzy sa spustili samy. Ako u dieťaťa, ktorému nedali cukrík. Ako u matky, na ktorú zabudli.
„Evička, čo sa stalo?“ vošiel Peter a uvidel ma ticho plakať v kuchyni.
„Nič, Peťo… Len deti neprídu. A ja, hlupák, snívala, že sa všetci zhromaždíme…“
„No tak, nebuď smutná. Je to náš deň. Ty a ja – to nám stačí.“
V noci som nemohla zaspať. Hnev ma dúsil. Vnútri všetko kričalo: „Prečo? Prečo ma nepotrebujú? Veď sme pre nich urobili všetko! Vychovali sme ich, dali im byty, pomáhali sme, ako sme vedeli… A teraz sme im cudzí…“
„Evičko,“ šepkal Peter, „oni majú svoj život. A ty máš mňa. A ja som tu.“
„Ale ja sa cítim prázdna, Peťo…“ jediné, čo som vedela povedať. „Ty si celé dni v práci, a ja som sama…“
Na druhý deň prišiel skôr, ako obvykle. Usmieval sa.
„Čo sa stalo?“
Z rukáva vytiahol obrovskú kyticu.
„Prešiel.“
„To je pre teba. A zajtra ideme k jazierku. Na týždeň. Len ty a ja.“
Chata bola ako z rozprávky: drevená, s výhľadom na vodu, kvety všade okolo, spev vtákov. Ráno som sa zobudila do vône – celá posteľ bola posypaná okvetnými lístkami. V kútoch viseli balóniky a na zrkadle žiaril nápis: „Všetko najlepšie k výročiu, milovaná!“
Sotva som zadržala slzy šťastia. A keď som vyzrela z okna – uvidel som Petra s košíkom v ruke. Pristúpil, otvoril ho – a odtiaľ sa ozvalo tiché „mňau“. Malý ryšiak, chlpatý a komický, na mňa pozeral.
„Tak čo, prijmeš nového člena rodiny?“ usmial sa ako školák.
„Peťo… Toto je ten najkrajší deň v mojom živote…“
Strávili sme týždeň ako v medových mesiacoch. Sedem dní, ale spomienok na celý život. A keď sme sa vrátili – telefóny neprestávali zvonit.
„Mama! Kde ste boli?! Volali sme vám, hľadali! Telefón nefungoval!“
„Pokojne, dcérka. S tatom sme si oddýchli. Máme predsa právo žiť aj pre seba?“
„Samozrejme… Len si nezavolala, nebojovala sa…“
„Teraz je rad na tebe, aby si sa bojovala. A my s tatom sme sa rozhodli žiť pre seba.“
„Pre seba? Mama, myslíš to vážne?“
„S tatom máme druhý medový mesiac. A teraz na vás nemáme čas.“
Ubehol rok. S Petrom žijeme inak. Dal výpoveď, žijeme skromnejšie, ale šťastnejšie. Deti sú pozornejšie, volajú, prichádzajú. A my sa na seba pozeráme – a ďakujeme osudu, že sme sa nedali zabudnúť. Že sme si pripomenuli: v tomto živote je najdôležitejšie MY.
