Cena jednej úschovky: ako Vilo skoro neprišiel o manželku
Eva vyšla na dvor rozvesiť práčko. Deň bol prekrásny, slnko peklo ako v lete a vsetko schnulo raz-dva. Naokolo sa pozrela a cez plot uvidela Vilka, suseda, ako zúrivo prehľadáva každý kút. Pozerala, ako hľadá pod verandou, preberá sa v kôlni a strká nos aj pod lavičku.
“Vilo, čo si to stratil? Včerajný deň, či čo?” smiala sa Eva.
Ale muž sa ani neobzrel, len zamával rukou a zmizol v dome. Eva pokrčila plecami a chcela ísť späť, ale len čo stúpila cez prah, dvere sa prudko otvorili a dnu vbehla plačúca Zuzka — Vilova žena.
“Zuzka, čo sa stalo?!” znepokojene vykríkla Eva.
“Ako to mohol… Ako si to vôbec mohol myslieť?” opakovala susedka, ktorej slzy tečú po tvári.
Eva bezmocne pohladkala kamarátku po pleci, ale nič nechápala. Vždy to bola idyla — žiaden krik, žiadne výčitky, len záhona kvetov a vôňa čerstvého koláča z ich okna.
Zuzka s Vilom žili v rodinnom dome na predmestí Pezinku. Dom ako z pohľadnice — v lete samý kvet, v zime upratané chodníčky. Ich dcéra bola vydatá, syn Janko končil strednú školu. Vilo pracoval ako strojár, Zuzka ako krajčírka v miestnej továrni. Susedia — Eva a Andrej — s nimi priatelili roky, spoločne slávili sviatky a pomáhali si.
Vilo mal jednu zvláštnu vlastnosť — miloval schovávať peniaze. Odkladal ich všade možne: v kôlni, pod záhonikom, dokonca pod podlahou altánku. Nie že by ich prikrýval, len mu to dávalo pokoj. Potom ale zabudol kam, a začalo pátranie.
Zuzka o tom vedela. Kedysi sa hnevala, no časom mávla rukou — nezmení ho. Nikdy si jeho peniaze nezobrala, ani keď na ne náhodou narazila. Dvaadsaťšesť rokov manželstva ju naučilo trpezlivosti.
Ráno Eva znova videla Vilho, ako behá po dvore a hľadá svoju “pokladničku”. So smiechom mu povedala:
“Už zase strácaš peniaze, tristo?”
Ale už o pol hodiny neskôr jej do domu vtrhla Zuzka s červenými očami a plná slz. Eva ju posadila, naliala čaj a prinesla koláčik.
“Predstav si,” rozplakala sa susedka, “obvinil ma, že som mu ukradla peniaze! Povedal: Ty si ich našla, zobrala a tváriš sa nevinná! To Vilo! Ten istý, čo vždy hovoril: Ty si pre mňa svätá. A teraz som zlodejka? Ja som mu nikdy nedotkla jeho uslovy, hoci som na ne narazila tisíckrát!”
Eva zhltla slinu. Toto od Vilho nečakala. Zuzka bola tichá, starostlivá, dobrosrdečná žena. Jej ublížiť — to bolo ako pluť do svätyne.
“Zuzka, neber si to k srdcu. On si spomenie, nájde svoje peniaze a bude ťa prosieť o odpustenie.”
“A ja nechcem! O týždeň mám voľno — odidem k mame do dediny. A nevrátim sa! Nech si žije so svojimi peniazmi!”
Medzitým Vilo behal po dedine a hľadal nielen peniaze, ale aj ženu. Zahliadol sa do obchodu, kde pracovala Mirka, Zuzkina priateľka.
“Mirka, Zuzka nebola tu?”
“Nie, nevidela som ju. Čo, stratil si ju? Vráti sa. Ona nie je z tých, čo odídu.”
Vilo sa obrátil domov, ale po ceste narazil na syna. Janko išiel s Luckou, svojou priateľkou. V ruke mala nádhernú kyticu červených ruží.
“Lucka, narodeniny však?” spýtal sa Vilo, spomenuvší si, že syn nedávno žiadal peniaze na darček.
“Áno, devätnásť! A večer ideme s kamošmi do reštaurácie,” radostne odpovedala.
Vilo sa usmial, ale vnútri ho zabolZlomilo sa mu srdce, lebo vedel, že synovi peniaze nedal — odkiaľ teda ruže?
