**Cena jednej záložky: Ako Janko málem nestratil ženu**
Zuzana vyšla na záhradu vyvesiť pránesé bielizeň. Deň bol krásny, slnko peklo ako v lete a všetko schlo raz-dva. Očami automaticky prešla cez plot k susedom. Tam, nervózne behal sem a tam, niečo hľadal ich sused Janko. Videla, ako nahliadol pod prístrešok, prehrabával sa v kôlni, pozeral aj pod lavičku.
„Janko, čo si tam stratil? Včerajší deň, či čo?“ zavtipkovala Zuzana s úsmevom.
Ale muž sa ani neobzrel, len mávol rukou a zmizol v dome. Zuzana pokrčila plecami a chystala sa ísť späť, no nestihla prekročiť prah, keď sa dvere prudko otvorili a dnu vbehla plačúca Alena — Jankova žena.
„Alenka, čo sa stalo?!“ zhrozene poskočila Zuzana.
„Ako to mohol spraviť?“ opakovala suseda, slzy sa jej kotúľali po tvári. „Ako mohol niečo také vôbec povedať?!“
Zuzana zmätene hladkala priateľku po pleci, ale nerozumela. Vždy predsa mali doma raj — žiadne hádky, len kvetinové záhony a vôňa čerstvého pečiva z okna.
Janko s Alenou bývali v rodinnom dome pri Bratislave. Dom vyzeral ako z pohľadnice — v lete kvetinový, v zime hádkované chodníky. Dcéra už bola vydatá, syn Adam dokončoval technickú školu. Janko bol inžinier, Alena pracovala v miestnej konfekcii. Susedia — Zuzana a Mišo — boli ich dlhoroční priatelia, spoločne slávili sviatky a pomáhali si.
Janko mal jednu čudnú vlastnosť: miloval záložky. Peniaze schovával všade možne — v kôlni, pod kvetináčom, dokonca aj pod doskou v altánku. Nie preto, aby ich ukryl, len mu to dávalo pokoj. No potom zabudol, kde sú, a začal pátrať.
Alena to vedela. Kedysi sa hnevala, ale časom to vzdala — nezmení ho. Nikdy si jeho peniaze nevzala, ani keď na ne náhodou narazila. Dvadsaťšesť rokov manželstva ju naučilo trpezlivosti.
To ráno Zuzana opäť videla Janka, ako beží po dvore a hľadá svoju „pokladničku“. S úsmevom zavtipkovala:
„Už si zase stratil záložku, chudák?“
No ani nie o pol hodinu neskôr jej domom prebehla Alena so zčervenanými očami a plná sĺz. Zuzana ju posadila, naliala čaj a doniesla keksíky.
„Predstav si,“ rozplakala sa Alena, „obvinil ma, že som mu ukradla peniaze! Povedal: ‚Našla si ich a mlčíš!‘ To povedal Janko! Ten istý, čo vždy hovoril: ‚Si pre mňa svätá.‘ A teraz som zlodejka?! Ani raz som si jeho peniaze nevzala, aj keď som na ne narazila stokrát!“
Zuzana zhrozeno vzdychla. Toto od Janka nečakala. Alena bola tichá, starostlivá, dobrá duša. Uraziť ju bolo ako znesvätiť svätyňu.
„Alenka, nedávaj si to tak. On sám si spomenie, nájde svoje peniaze a bude ťa prosiť o odpustenie.“
„No ja nechcem! O týždeň mám dovolenku — idem k mame na dedinu. A už sa nevrátiA Janko potom už peniaze nikdy neschovával, lebo pochopil, že tá najväčšia záložka, ktorú má, je práve ona.
