Prekvapenie s iskrou: ako Šimko takmer podpálil dom na Deň žien
Vzduch v bytice Zuzany vybuchol ešte predtým, ako prekročila prah. Chodbou sa tiahol dym, po schodoch stekala mydlová voda a atmosféra bola napnutá ako struna – akoby ju samotný vzduch varoval: „Nechoď dnu… Radšej sa oblúk.“ Ale Zuzana, otrásaná riaditeľka veľkého podniku, nebola z tých, čo sa nechajú odradiť.
Dvierka prudko otvorila, hodila na poličku kyticu z firemnej oslavy, zhodila si topánky, akoby zhadzovala celý ten ťažký deň, a nohy zabodila do papučí. I keď, vzhľadom na všetky telesá vody v predsieni, by boli gumáky vhodnejšie. Vo vnútri niečo divo vrčalo, klapkalo a dymilo sa. A v kúte histericky vyľ kocúr.
„Šimko?! Čo sa tu, do čerta, deje?!“ zarevala, kráčajúc cez pary a pach spáleného tuku.
Muž sa vynoril z hĺbky bytu. V spodnom bielom prádle, bosý, s poškriabaným tvárou od sadzí, modrinou pod okom a hlavou omotanou uterákom ako beduín v púšti. Vyzeral, akoby sa nevenoval prípravám na sviatok, ale bojoval s plameňometčikmi pod Stalingradom.
„Zuzanka… Myslel som, že prídeš neskôr… Firemná večera, ty si tam ako hostiteľka. No veď zvykneš byť posledná…“
Zuzana sa ani nečudujúc posadila na puff, prikryla si oči a povedala pevným hlasom:
„Hlásenie. Všetko. A bez ‚radosť moja‘ a ‚neboj sa‘. Bála som sa, keď na mňa v deväťdesiatych rokoch naliezol výpalník. Bála som sa, keď bol biznis na pokraji krachu. Odvtedy v panike nežijem. Takže – čo si tu spravil?“
Šimko prehltol.
„Chcel som prekvapenie. Sviatok. Veď si moje zlato, zaslúžiš si… Rozhodol som sa upratať, vypratť, teľacinku upiecť, podlahy umyť…“
„Teľacinu?“ spýtala sa Zuzana.
„No nie teľacinu… Pračku. Začala tiecť. No, nie hneď. Najprv som dal do rúry mäso, potom skočil do kúpeľne, potom k pračke. A tam – bol kocúr.“
„Kocúr žije?“
„No… jasné!“ urazil sa Šimko. „Len je trochu mokrý. A naštvaný. Prísahám, keď som pustil pračku – nebol tam. On tam nejako… naskĺzol.“
„Naskĺzol?! Do ZATVORENEJ pračky?!“
„No, možno prekĺzol…“
Zuzana schovala tvár do dlani.
„Dobre, pokračuj. Ale najprv ukáž toho kocúra. Musím vidieť, či aspoň on prežil.“
„Eh… On je… v obývačke. Tam… priviazaný. Kvôli jeho bezpečnosti. A aby vyschol.“
„Má všetky labky?“
„Štyri. Len… nepohyblivé. Dočasne.“
„A potom?“
„Tak som išiel práčku spustiť, a cítim – puch. Pomyslel som si: niečo horí. Otvorím rúru a mäso je uhlík. Postriekal som to olejom – vzplápol to. Spálil som si obočie. Vtedy kocúr zareval. Rýchlo k pračke, no tá sa neotvára. A kocúr za sklom – oči ako u démona. A kričí! A ja – medzi peklom v rúre a peklom v práčke. Schmatol som pajser. Rozbil som to. Kocúr vyliezol a začalo sa…“
„Pane Bože…“ zašepkala Zuzana.
„Rozbil dve vázy, pokakal koberec, strhal závesy, poškrabal tapetu, rozbil šampanské, susedia dole hrozili, že zavolajú políciu a bosorku. Ja ho chytil a priviazal. Suším. A tebe, Zuzanka, som chystal prekvapenie…“
Zuzana vstala. Prešla do obývačky. To, čo uvidela, by citlivejšiu ženu poslalo na infarkt, nie však ju. Kocúr – priviazaný k radiátoru, s moriakom omotaným šálom, dym vo vzduchu, mláky, rozbité sklo. Všetko ako vo vojnovom dokumente. Šimko sa nervózne motal za ňou, snažiac sa vysvetliť:
„No veď nechcel sedieť. Bál som sa, že nevyschne. A aby nekričal – prikryl som mu papuľu. Ale je všetko v poriadku!“
Zuzana kocúra odviazala, vytrela ho uterákom z Šimkovej hlavy a pritlačila k sebe.
„Ha”Zuzana sa pozrela na Šimka, ktorý stál opäť v kaluži vody, a so zúfalým pohľadom povedala: ‘Aspoň že ti ten pajser nevybuchol v ruke.'”
