Hviezdy nad nami: spomienka na staré mamky
Mala som, ako každý, dve staré mamky. Rôzne ako noc a deň, ale obe mi boli oddané. Volali sa skoro rovnako: Anna Fedorovna, mamina mama, a Antonína Fedorovna, ojcova.
Anna bývala v centre mestečka, v priestrannom byte plnom kníh a starožitností. Otec o nej hovorieval, že je „mestskou fiťou“ – uhladenou s náznakom nadradenosti. Bola prvá, ktorú som spoznala. Antonína naopak, bola dedinčanka, jednoduchá. Mama sa uškrnela: „Tri triedy školy, čo z nej chcete?“ Otec opravoval: „Nie tri, sedemročná!“ K nám sa nastáhla, keď som išla do šiesteho ročníka.
Keď som mala sedem rokov, Anna ochorela. Mama zanechala prácu, odsťahovala sa k nej, aby o ňu starostlivo pečovala. My s otcom sme ostanali v našom malom byte, ktorý kúpil dedo-vedec. Najprv to bolo fajn: otec fajčil doma, ja pozerala televíziu do neskorých hodín. Čoskoro nás to však omrzelo. Otcovi už lezlo z hrdla variť, mne zase zo špágov s parenicou. Nakoniec sme sa presťahovali k starenke. Mysleli sme si, že dočasne, ale zostali sme navždy – na jednu výplatu sa nedalo prežiť, a nájomníkovia nám zabrali náš byt.
Kým starenka chorievala, snažila som sa byť tichá ako myška. Jej byt bol pre mňa záhadou: tmavé komory, vysoké skrine, ťažké záclony, za ktoré som sa schovávala a hrala sa celé hodiny. Niekedy som však prehnala.
„Zoberte si toho caparta!“ kričala starenka. „Prečo to dieťa nevychovávate?“
„Tak ju vychovávajte,“ odsekol otec.
„A vychovám!“ hrozila sa, no hneď ma potom nežne pohladila po hlave.
A vychovala. Dali ma do prvej triedy a starenka ma začala učiť hudbe, tvrdiac, že mám absolútny sluch.
„Aspoň prestane behať po byte ako divoch,“ brumlala si.
S nudou som hrala gámy na klavíri a odpočítavala minúty do konca hodiny. Otec poslal moju energiu inam – zapísal ma na džudo.
„Mrzačíte to dievča!“ rozhorčovala sa starenka. „Má talent a vy…“
„A vy ste sa jej opýtali, či chce vašu hudbu?“ odvracal sa otec.
Ja som nechcela ani hudbu, ani džudo. Vlastne som ani nevedela, čo chcem.
Keď sa starenka uzdravila, mama sa vrátila do práce a ja som ostanala „na starej mame“. Tak som dokončila prvý ročník. Leto sa stalo predmetom sporov: rodičia sa dohadovali, kam ma dať, aby starenka odpočinula. Po dlhých debatách ma poslali na dedinu k Antoníne.
Bála som sa. Mama ju strasila „sedemročným“ vzdelaním, Anna zasa „dedinskou špínou“, mastným jedlom, riekou, kde sa utopím, hubami, ktorými sa otrávim, a lesom, kde ma zoží vlk. Ale dedina bola zázrak. Polia, rybníky, tmavý les na obzore. Sliepky, husi, kravy – všetko, čo som dovtedy videla len v obrázkových knihách. Miestni chlapci ma na žiadosť starej mamy vzali „pod krídla“. Ponožky, ktoré mi mama pekne zložila, ostali v kufori – všetci sme behali bosí, bez strachu z blata alebo kravských pliešok.
Antonína bola úplným protikladom Anny. Tichá, s dobrotivým úsmevom, pozerala sa na mňa s takou láskou, že mi tiekli slzy. Nízka, okrúhlej tváre s vráskami a jamkami na líčkach, voňala po čerstvom chlebe a mlieku. „Môj vtáčik, taký vychudnutý,“ hovorívala, keď ma objímal”Dnes, keď pozerám na hviezdy, viem, že obe moje staré mamky na mňa zhora usmievavo žmurknú.”
