Dnes som sa prebudila, akoby ma prešiel vlak. Keď do dverí zazvonil ostrý zvuk, len som zachrela zobák do vankúša.
“Panebože, kto to má takú potrebu o piatej ráno!” zamrmlala som a obrátila sa na druhý bok. Ale zvonenie neprestávalo. Naliehavé, neúnavné, akoby niekto vonku bojoval s časom.
Nie veľmi nadšená som hodila na seba župán a priklapla k dvere. V šošovke stála zhrbená stará žena s obrovským chlpatým mačkom v náručí. Jej tvár bola bledá, unavená, akoby z nej život už dávno vyprchal.
“Kto je tam?” zavŕčala som, bez najmenšej chuti otvárať. O takýchto babkách sa rozprávali veci, ktoré človeku nespôsobili dobrú myseľ. Vtom však stará pani zableskla očami, skĺzla po stene a začala padať. Mačko sa jej vykrútil z rúk a úzkostlivo začal mňaukať okolo nej.
“No tak už…” vzdychla som a otvorila dvere.
“Babka, je vám zle? Zavolám sanitku, nebojte sa,” zašepkala som, keď som ju zdvihla z podlahy. Dotiahla som ju na pohovku a chytila telefón.
Mačko, akoby rozumný, si sadol vedľa a sledoval ma prísnym pohľadom.
“Ako sa voláte?”
“Anna Štefánová… doklady sú v taške…” zachrípela a ukázala na batoh.
Vytiahla som papieriky, ale keď som sa chcela na niečo opýtať, stará pani zasyčala:
“Len do nemocnice nepojdeme… Vnuk na mňa čaká. Penieze mu musím doniesť, inak nás s Mickom vyženie z domu…”
“Lekár rozhodne, či môžete niekam ísť. O Micka sa postarám. Ale prečo vy nosíte peniaze vnukovi a nie on vám?”
“Nepýtaj sa, dievča. To nie je pre tvoje uši…”
V tom zazvonili dvere. Prišiel doktor a sanitári. Diagnóza bola jasná: okamžite do nemocnice na Hlbokej.
“Nepôjdem!” tvrdohlavo odsekla Anna.
“Pôjdete. Prídem vás pozrieť, sľubujem. A Micko bude v pohode,” uisťovala som ju.
Ďalšie ráno som vstala skôr než obvykle. V hlave mi bzučala otázka: prečo sa stále zamotávam do cudzích problémov? Ale srdce mi hovorilo, že to nie je náhoda. V Anne bolo niečo, čo mi pripomínalo môj domov.
Rodičov som takmer nepamätala. Zahynuli, keď som mala trinásť. Alkohol. Falošná vodka. Odvtedy šiel môj život do kopca. Detský domov. Jediný svetlý bod bola stará suseda Mária, ale aj tá zomrela, keď som mala šestnásť. Odvtedy som bola sama.
Teraz mám dvadsaťtri. Som samostatná, chytrá, ale včera, keď som prehliadala Anniny doklady, všimla som si adresu. Dnes som sa tam vybrala.
Dom na Ulici SNP bol obyčajný. Pri vchode sedeli dve starké. Desať minút rozprávania a vedela som všetko.
Anna vychovala vnuka sama, keď mu rodičia zahynuli pri nehode. Ale chlapec, len čo vyrastol, sa dal na zlú cestu. Teraz šikanoval vlastnú babku, vyháňal ju a hrozil, že Micka zabije, ak mu neprinesie peniaze. Už dlho ich byt prenajímal a sám žil u priateľky. Polícia? “Rodinné záležitosti,” povedali jej.
Kypela som hnevom. Vybehla som po schodoch a zazvonila. Otvoril ospalý chlapík s pivným dychom.
“Ty hajzel! Ako sa opovažuješ vyháňať starú ženu?!” vrazila som dnu so zovretými päsťami. “Balíš sa a ideš. Inak ťa roznesiem na kusy!”
Za četrt hodiny bol vonku. Upratovala som, nakŕmila Micka a vyrazila do nemocnice.
Anna rozplakala, keď ma uvidel”V ten deň som vedela, že náš príbeh ešte len začína.”
