Zuzana spala, ako by predtým tri dni vôbec nespala, keď sa ozval ostrý zvonenie u dverí.
“Panebože, kto to je tak skoro?” zamrmlala a obrátila sa na druhú stranu. Ale zvonenie neprestávalo. Naliehavé, netrpezlivé, akoby sa niekto vonku snažil poraziť čas.
Podráždená si hodila župan a podišla k dverám. V dvere v štrbine stála zhrbená stará žena. V rukách držala obrovského chlpatého kocúra a jej tvár bola bledá, unavená, akoby z nej život už dávno vyprchal.
“Kto je tam?” vyhrkla Zuzana, bez najmenšej chuti otvoriť. O podobných starých ženách kolovali rozprávky – a nie všetky boli prívetivé. Ale vtom stačka zakašlala, poklesla a začala sa kĺzať po stene. Kocúr sa jej vykrútil z rúk a so žalostným mňaukaním začal krúžiť okolo nej.
“No preboha…” vydychla si Zuzana a otvorila dvere.
“Babička, je vám zle? Zavolám sanitku, nebojte sa, všetko bude v poriadku,” šepkala, podopierajúc starú ženu. Dotiahla ju ku gauču a vytočila číslo.
Kocúr, akoby rozumný, sa posadil vedľa a bedlivo sledoval Zuzaniny kroky.
“Ako sa voláte, babička?”
“Žofia Štefanová… moje doklady sú tam…” zachrípela stačka a ukázala na batoh.
Zuzana vytiahla papiere a keď sa chcela opýtať ďalšiu otázku, stará žena slabým hlasom dodala:
“Len, dcérka, do nemocnice nepojdem… Čaká na mňa vnuk. Musím mu doniesť peniaze, inak nás s kocúrom vyhodí z bytu…”
“Keď príde lekár, rozhodne, či môžete niekam ísť v takom stave. O kocúra sa nebojte, nakŕmim ho a postarám sa. A prečo vy mu nesiete peniaze? Nemal by sa on starať o vás?”
“Nepýtaj sa, dcérka. To nie je pre tvoje uši…” smutne odviedla pohľad.
Vtom zazvonili znovu. Prišiel lekár a sanitár. Po prehliadke rozhodli – okamžite do nemocnice na Kramáre.
“Nikam nejdem!” trvala na svojom Žofia Štefanová.
“Poďte, babička. Prídem vás pozrieť, sľubujem. S kocúrom si poradíme, budeme mať pokoj.”
Na ďalší deň Zuzana vstala skôr než obvykle. V hlave jej vírilo: prečo sa stále zamotáva do cudzích problémov? Ale srdce jej hovorilo, že to má zmysel. V Žofii bolo niečo zvláštne, niečo, čo jej pripomínalo domov.
Svojich rodičov Zuzana takmer nepoznala – zahynuli, keď mala dvanásť. Otrava alkoholom. Odvtedy jej život išiel dole vodou. Detský domov. Jediná, kto jej robil život trochu svetlejším, bola suseda, stará Mária. Ale aj tá zomrela, keď mala Zuzana šestnásť. Odvtedy bola sama, nikomu nepatrila.
Teraz mala dvadsaťtri. Bola samostatná, bystrá, nebojala sa ťažkostí. Včera si prečítala doklady a všimla si adresu. A dnes sa tam vybrala.
Dom na Štefánikovej ulici bol obyčajný. Pred vchodom sedeli dve staré susedky. Zuzana s nimi začala rozprávať – a za desať minút vedela celý Žofiin príbeh.
Pred mnohými rokmi ostala sama s vnukom, jeho rodičia zahynuli v autonehode. Vychovávala ho, ako vedela. Ale chlapec, len čo vyrastol, sa dal na zlú cestu. Teraz babu vyháňal z domu, vymáhal peniaze, vyhrážal sa, že zabije mačku, ak mu neprinesie. Byt po rodičoch prenajímal, sám býval u priateľky. Polícia? Tá sa do rodinných vecí nemiešala.
Zuzanu zahrnula vlna hnevu. Vybehla po schodoch a zazvonila. Otvoril muž s opuchnutými očami a páchnuci alkoholom.
“Ty chudáku! Ako sa opovažuješ vyháňať starú ženu?! Nemáš ani trochu hanby?!” Zuzana sa takmer vrhla do bytu, so zovretými päsťami. “Okamžite si bal veci – a vypadni. Alebo ťa roznesiem na kopyto!”
Chlapík iba kývol. Za pätnásť minút s taškou na pleci vyletel z domu. Zuzana ostala. Upratovala. Nakŕmila mačku. A vyrazila do nemocnice.
Žofia Štefanová sa rozplakala, keď ju uvidela.
“Tu máte jedlo, všetko, čo treba. A vnuka som vyhodila. Neodporujte, babička. Starí ľudia nemajú spávať na ulici.”
“Ďakujem ti, dcéra. Myslela som, že zdochínem pod mostom…”
“A vy ste mi treba. I mačke. Odpočívajte. Zajtra prídem znova.”
Za týždeň Zuzana Žofiu odviezla domov.
“Aké čisto… aké pekné… Čím sa ti mám odvďačiť?”
“Môžem vás volať babička?”
“Samozrejme, moja milá. Si mi ako rodná…”
Mačka prškovala pri nohách, prvý krát naozaj pokojná. V dome už nebol strach.
Prešiel rok. Zuzana sa stala Žofinej pravou vnúčkou. Vnuk sa neukázal. A sama Zuzana sa nasťahovala k nej, svoj byt prenajímala a všetky peniaze jej dávala.
“Babička, svedomie mi nedovolí inak. U teba žijem ako kráľovná.”
Čoskoro Žofinho vnuka zabili v bitke v krčme. Jeho smrt v Zuzane nevyvolala radosť, ale skľúčenosť: mohol predsa žiť slušne…
O dva roky neskôr sa Zuzana zamilovala. Úplnou náhodou. Nový obvodný lekár – mladý, starostlivý, dobrák. Peter. Tak úprimne sa staral o Žofiu, že sa Zuzanino srdce rozosZuzana sa pozerala na fotku Žofie a kocúra, ktorá stála na polici, a vedela, že láska, ktorú našla, bude žiť navždy.
