Peter zatvoril dvere chladničky a utrel si ruky do handričky.
“Tak, teraz by to malo fungovať. Ale radšej skontrolujeme,” povedal pani domáce. “Máte prázdnu plastovú misku? Nalejeme tam vodu a dáme do mrazničky. Večer zavolám, ak zamrzne, všetko je v poriadku.”
V tom mu znova zavíjal telefón. Ďalší zákazník, pomyslel si Peter a zdvihol.
“Áno, opravy domácich spotrebičov. Čo treba opraviť? Áno, som Peter Kováč, ak sa pýtate. Čože? Otec?” Skoro mu vypadol telefón z ruky.
Hlas na druhej strane sa predstavil – Viktor Kováč. Peterovi svitlo: to je jeho otec, ktorého nevidel ani nepočul vyše dvadsať rokov. Srdce mu začalo búšiť a v hlave sa mu premietali útržkovité spomienky.
“A čo… chcete?” Peter sa zarazil, nevediac, ako osloviť muža, ktorý pre neho bol cudzincem. “Stretnúť sa a porozprávať? No áno, len dvadsať rokov prešlo. Prepáčte, mám prácu, zavolám neskôr.” Zložil a potichu si posarkasticky pomrmlal: “No to teda…”
A teraz sa zjaví! Určite bude niečo chcieť. Čo iné? Syn vyrastie, otec zostarne a zrazu potrebuje pomoc. Koľko mu je? Cez päťdesiat, hádam. Peniaze, samozrejme! Peter si povzdychol a vrátil sa k práci.
“Takže dohodnuté?” povedal pani domáce. “Večer zavolám, skontrolujete misku. Ak zamrzne, mraznička je v pohode.”
Pani mu poďakovala a Peter išiel na ďalšiu objednávku. Staršia pani potrebovala opraviť práčku – tiekla. Bola ukecaná, hneď ho vtiahla na čaj a koláče. Porucha bola triviálna: tesnenie dvierok sa posunulo. Peter ho upravil a bolo po probléme. Predchádzajúci majster si pýtal príliš veľa, takže pani odmietla. Peter vzal len minimum – švindlovať dôchodcom nedovolilo svedomie. Stará pani bola nadšená, stále opakovala, že také dobré ľudí už dlho nestretla. Peter sa hanblivo usmial, dopil čaj a sľúbil, že príde, ak sa niečo pokazí.
Ale myseľ mal plnú hlavu otcovho hovoru. Vynárali sa mužitné obrazy. Keď sa rodičia rozviedli, mal Peter tak päť rokov. Otec vtedy pil, stratil prácu. Matka plakala, ale verila jeho sľubom. Raz, keď bola na smene, otec vyzdvihol Petra zo škôlky. Cestou sa posadil v parku na lavičku, vytiahol z vrecka fľašu piva a začal sa svojmu malému synovi sťažovať: vraj matka ho nerešpektuje, on sa snaží, ale život je ťažký. Potom sa opil, natiahol sa na lavičku a zaspal. Petroví bolo trápne. Snažil sa otca prebrať, ale ten len odmával. Ľudia sa obzerali a Peter, cítiace, že o neho otec nestojí, sa sám vybral domov. Cesta bola dlhá, dom sa nechcel zjavíť, a kým ho nenašla susedka, blúdil ako stratený.
Matka tenkrát nekričala. Len potichu povedala otcovi:
“Choď preč. Nechal si syna samého. Aký si to otec?”
Otec odišiel do iného mesta. Občas poslal peniaze, hračky. Matka sa usmievala:
“Nám je aj bez takéhoto otca dobre, čo, Petrík?”
Keď mal Peter desať, matka mu predstavila strýka Jána.
“Synček, strýko Ján sa chce stať mojím mužom. Bude sa o nás starať. Pôjdeme si kúpiť nový bicykel?”
Nevlastný otec nebol zlý človek. Matku miloval, ale otcom sa pre Petra nikdy nestal. Časť jej lásky patrila Jánovi a Peter sa cítil ako navrch.
Večer Peter neochotne vytiahol telefón, našiel otcovo číslo a zavolal. Ten zdvihol okamžite.
“Peter, poďme sa stretnúť, musíme si porozprávať. Na našej starej promenáde, pri fontáne, zajtra o siedmej. Môžeš?”
“Dobre, môžem,” odsekol Peter.
Matka raz povedala, že Ján ho chce adoptovať, dať mu svoje priezvisko. Sme predsa rodina. Ale Peter odmietol. Chcel zostať Peterom Kováčom, zachovať tú neviditeľnú väzbu s otcom. Matka chcela vymazať minulosť, zabudnúť na bývalého manžela, ale Peter stále čakal. Na čo – sám nevedel. A potom si uvedomil, že už vlastne nie je načo.
Nasledujúci večer kráčal k promenáde s pevným rozhodnutím: ak otec požiada o peniaze, pomôže mu, ale to bude všetko. Otec posielal darčeky, peniaze – splatí dlh a hotovo. Matka mala Jána, jej to bolo jedno.
“Hanbí sa, preto to posiela,” vravievala, keď otvárala balíky.
Pri fontáne Peter uvidel staršieho muža. Ten vstal z lavičky a vyšiel mu v ústrety. “Len žiadne sladkosti ako ‘synček, konečne sme sa stretli’,” pomyslel si Peter. A hlavne dúfal, že otec nepije.
“Dobrý večer, Peter,” podal muž ruku.
“Dobrý,” odvetil Peter a všimol si, že jeho ruka je pevná.
“Hneď ti poviem,” začal otec, “sľúbil som tvojej matke, že budem pomáhať, ale nezasahovať, kým si dieťa. Ja som jej bol odporný, a ty si sa ma bál. Odišiel som do iného mesta. Najprv som nemohol nájsť prácu, pil som z bezvýchodiskovej situácie. Potom, po ďalšej pitke, som sa dostal do problémov – v nemocnici som sa sotva vyhrabal. Sestrička, čo ma ošetrovala, sa stala mojou ženou. Mala dcéru, Zuzku, vychovával som ju ako vlastnú. Začal som s opravami áut, techniky, bral som všetko. Zozbieral som tím. Ale ty si vyrastol, už nie si dieťa. Rozhodol som sa, že sa stretneme. Si môj jediný rodinný príslušník. Chcem ťa poprosiť…”
Peter pozeral očakávavo. No prosím ťa, teraz si vypýta peniaze. Všetko ako predpokladal. Ale otec nevyzeral ako ožran – oblečený slušne, pohľad istý. Oči mali rovnaké, dokonca aj uši. Aj ruky si zakladal do vreciek ro”Peter sa nakoniec usmial a povedal: ‘Dobre, otče, skúsme to – ale ak budeš znova chodiť opitý, hodím ti náradie do Dunaja.'”
