Horký sviatok: dráma Zuzany
Zuzana sedela za kuchynským stolom a po stý krát prepočítavala peniaze. Peňaženka bola takmer prázdna a k výplate zostával ešte týždeň.
„Nie veľa,“ vzdychla si. „Ale čo už. Taká je moja výplata…“
Musela zaplatiť účty, kúpiť jedlo, ale na čo? Zuzana kráčala po obchode v centre mestečka Banská Štiavnica a pri pohľade na ceny, ktoré akoby rástli pred očami, si znova vzdychla. Nakoniec si mohla dovoliť len mlieko, chlieb a balenie cestovín. Na maslo nemala, ale margarín si kúpiť mohla. Káva, čaj, sladkosti pod čaj, obľúbený syr – to všetko zostalo na poličkách.
Zuzanej neostávalo nič iné, než ísť za bývalou svokrou po zeleninu. A tam ju čakalo nevyhnutné:
„Veď som ti hovorila!“ znovu povedala Mária Jánová.
Svokra bola prísna, ale múdra žena. Mal sedemdesiatšesť rokov a vždy mala pravdu. Keby ju Zuzana počúvala pred rokmi, možno by teraz nehľadala v peňaženke so slzami v očiach. Možno by žila ako všetci normálni ľudia. Alebo ešte lepšie! Lenže čo bolo, to bolo.
Pred dvoma rokmi odišiel jej manžel Ján. A ako odišiel – priamo na jej narodeniny. Zuzana celý deň varila, pripravila honosný stôl. Ján sa posadil, s chut´ou sa najedol a zrazu povedal:
„Tak, Zuzka. Dosť. Odchádzam od teba.“
Stála ako oparená, neveriac svojim ušiam. A on pokračoval, bez zastierania podráždenosti:
„Koľko ti dnes bolo? Štyridsaťjeden, však? A mne štyridsaťpäť. V tomto veku by sme už mali mať vnúčatá! A kde sú? Nie sú. Lebo deti nemáme. Ty si ich porodiť nestihla!“
„Čo to vravíš?“ Zuzana sa zadýchala od urazenej hrdosti. „O čom to hovoríš? Chudáčik, unavený, však? Aké deti s tebou? Za mačkou nevidíš, celé dni chodí hladná! Ja po byte chodím po špičkách, a ty kričíš, že robím hluk! Aké deti s tebou? Možno som ti ich ani nechcela porodiť!“
Odkiaľ sa v nej zobrala táto odvaha? A načo? Ján, akoby na to čakal, vyskočil, odkopol stoličku a na rozlúčku hodil:
„Budem zatiaľ bývať inde. Dávam ti čas, aby si si našla bývanie. Byt je predsa môj!“
Dvere sa zabuchli a za nimi zostala hrobná ticho. Zuzana sedela, nevediac, čo robiť, a v hrudi jej rástla prázdnota.
Neskôr jej povedali, že Ján sa „trochu oženil“ s mladou predavačkou z obchodného domu, kam raz zašiel pre topánky. Hovorili o tom so záujmom, ako jej bývalý za ňou behal s kvetmi. A tie kvety boli z ich záhrady – ľalie, ktoré Zuzana roky pestovala: jemne ružové, citrónovo žlté, tigrové, ohnivo červené. Vytrhol ich i s koreňmi, polámal stonky, bez ľútosti.
Zuzane bolo dievčiny ľúto. Myslí si, že chytila šťastie? Nuž, uvidíme. Ján šetril na kytice, bude šetriť aj na šaty a topánky. Hoci, keď sa pozrela na jeho novú vyvolenú – vysokú, silnú, sebavedomú –, bolo jasné, že jej ľúto byť nemusí. Ján si zjavne vybral takú, čo mu „narodí celé jasle“. Nuž, nech si skúsi.
Vedela svokra o románku svojho syna? Pred Zuzanou Jána kritizovala, ale aj jej sa dostalo:
„Veď som ti čo hovorila pred dvadsiatimi rokmi? Stále si obliekaš, čo vidíš! Koľko som ti darovala slušných vecí? Kde sú? Teraz choď sama!“
Zuzana si pamätala tie „šaty“ – obrovské nohavice po kolená, s podsivou, v nezmyselnom kvetinkovom vzore. Ján by utiekol ešte skôr, keby ju v nich videl.
Začalo sa delenie majetku. Ján tvrdil: „Všetko je moje!“ Ale súd rozdelil všetko na polovicu. Zuzanej pripadla záhrada, Jánovi byt. Tu sa vložila Mária Jánová, ktorá už roky žila na záhrade a prenajímala si svoj byt za slušné peniaze:
„Tak, deti, a ma sa nikto nepýta? Zuzana sem začne chodiť, bude vodZuzana sa zamyslela, či jej nový začiatok s Ivanom bude mať šťastný koniec, ale v jej srdci už vravel slabý hlas nádeje.
