Viktor zatvoril dvere chladničky, utierajúc si ruky do handry.
“Tak, teraz by to malo fungovať. Máte prázdnu plastovú misku? Nalejeme tam vodu a dáme do mrazničky. Večer zavolám, ak zamrzne, všetko je v poriadku,” povedal pani domu.
V tom mu znova zazvonil telefón. Nová objednávka, pomyslel si Viktor a zdvihol ho:
“Áno, služby opravy domácich spotrebičov. Čo treba opraviť? Áno, som Viktor Novák, ak vám na tom záleží. Prosím? Otec?” Takmer mu vypadol telefón z ruky.
Hlas na druhej strane sa predstavil ako Pavol Novák. Viktorovi to trvalo sekundu, kým si uvedomil – to je jeho otec, ktorého nevidol ani nepočul viac ako dvadsať rokov. Srdce mu začalo búšiť a v hlave sa mu premietali útržkovité spomienky.
“A čo… chcete?” Viktor sa zarazil, nevedel, ako sa k tomu človeku vlastne osloviť. “Stretnúť sa a porozprávať? No jasne, len dvadsať rokov prešlo. Prepáčte, práve som na oprave, zavolám neskôr,” zložil hovor a potichu poznamenal: “No to je teda…”
Právo teraz sa objavil! Určite niečo chce. Ale čo? Syn vyrastol, otec zostarnul, tak teraz potrebuje pomoc. Koľko mu je? Preslapačil päťdesiatku. Peniaze, samozrejme! Viktor si cynicky odfrkol a vrátil sa k práci.
“Tak dohodnuté?” povedal pani domu. “Večer zavolám, skontrolujete tú misku s vodou. Ak zamrzne, mraznička funguje.”
Pani domu mu poďakovala a Viktor išiel na ďalšiu opravu. Staršia pani volala kvôli práčke, ktorá pretekala. Bola ukecaná, hneď ho vtiahla na čaj s koláčikmi. Chyba bola banálna – tesnenie u dvierok sa uvolnilo. Viktor ho napravil a voda prestala tiecť. Predtým jej niekto ponúkol opravu za nehorázne peniaze, ale Viktor si účtoval minimum – na dôchodcoch nechcel zarábať. Stará pani bola nadšená, stále opakovala, že také dobré ľudí už dávno nestretla. Viktor sa hanblivo usmial, dopil čaj a sľúbil, že príde, ak niečo pokazí.
Ale myšlienkami bol inde – pri tom telefónate od otca. V pamäti mu vyvstali nejasné obrazy. Keď sa rodičia rozviedli, mal tak päť rokov. Otec vtedy pil, stratil prácu. Matka plakala, ale verila jeho sľubom. Raz, keď bola na smene, otec ho chcel vyzdvihnúť zo škôlky. Cestou si sadli v parku na lavičku, otec vytiahol fľašu piva a začal sa sťažovať malému synovi: že ho matka nerešpektuje, že sa snaží, ale život je ťažký. Potom sa opil, zvalil sa na lavičku a zaspal. Viktorovi bolo hanba. Snažil sa otca budiť, ale ten len mával rukou. Ľudia sa otáčali, a Viktor, ktorý si pomyslel, že otec o neho nestojí, sa sám vydal domov. Cesta bola dlhá, nevedel presne kam ísť, až ho našla susedka.
Matka vtedy nekričala. Len ticho povedala otcovi:
“Choď preč. Nechal si syna samého. Aký si to otec?”
Otec odišiel do iného mesta. Občas poslal peniaze, hračky. Matka sa len usmiala:
“Nám je aj bez neho dobre, čo, Viky?”
Keď mal Viktor desať, matka mu predstavila strýka Miroslava.
“Synček, strýko Miroslav by sa so mnou rád oženil. Bude sa o nás starať. Pôjdeme po nový bicykel?”
Nový manžel bol fajn, ale otcom Viktorovi sa nestal. Matkina láska sa rozdelila a Viktor sa cítil odstrčený.
Večer Viktor neochotne vytiahol telefón, našiel otcovo číslo a zavolal. Ten zdvihol okamžite:
“Viktor, musíme sa stretnúť. Na tom starom bulvári, pri fontáne, zajtra o siedmej. Môžeš?”
“Dobre, môžem,” zamrmlal Viktor.
Matka raz spomenula, že Miroslav ho chce adoptovať, dať mu svoje priezvisko. Sú predsa rodina. Ale Viktor odmietol. Chcel zostať Novák Viktor Pavlovič, chcel mať aspoň tú nenápadnú väzbu na otca. Matka chcela minulosť vymazať, ale Viktor stále čakal. Na čo – sám nevedel. Až napokon pochopil, že čakať nemá zmysel.
Na druhý deň išiel k fontáne s tým, že ak otec požiada o peniaze, pomôže mu – ale len toľko. Otec posielal darčeky, peniaze – takže splatí dlh a hotovo. Matka mala Miroslava, jej to bolo jedno.
“Hádam sa hanbí, preto posiela,” hovorievala prijímaViktor sa zastavil pred fontánou a vzápätí uvidel muža, ktorý na neho čakal s nervóznym, ale úprimným úsmevom – v tých očiach spoznal to isté očakávanie a strach, aký mal aj on sám.
