Bola to ako sen. Divný, pokrivený sen, kde sa slová menili na nočné mory. Už celý mesiac žila na pokraji. Urazená, rozhnevaná, osamelá. Zatvorila sa do seba potom, čo ju opustil milenec. A to verila, že tentoraz to bude „šťastie“, že to bude skutočné.
Mám 26 rokov a ona sa volá Viera, má 44. Biologicky je mojou matkou. Ale v skutočnosti sme cudzie osoby. Vydala sa za môjho otca ako devätnásťročná. O rok neskôr som sa narodila ja – nechcúce dieťa, ako to neskôr opakovala. Rozviedli sa skoro po mojom narodení a odvtedy o otcovi hovorila len ako o „parazitovi“ a „neúspešníkovi“.
Ironické? Tento „neúspešník“ žije už viac ako dvadsať rokov so svojou druhou manželkou. Má vlastný biznis, veľký dom za mestom pri Bratislave, dva byty a dokonca chatu vo Vysokých Tatrách. Práve on nám daroval byt na svadbu, kde teraz bývame s manželom.
Vychovávala ma stará mama – otcova matka. Potom ma otec vzal k sebe. A vieš čo? Nikdy som sa tam necítila ako cudzia. Moja macocha je zlatý človek, pre mňa sa stala skutočnou mamou. A Vieru som od detstva volala menom. A nebolo to bez dôvodu.
Mal som deväť rokov, keď ma Viera zobrala do Piešťan – „oddýchnuť si ako matka s dcérkou“. Tenkrát som len povedala: „Mami, môžeme ísť na pláž?“ A v odpovedi sa ozval krik, ktorý počula celá hotelová chodba:
— Nikdy ma nevolaj mami! To mi pridáva roky! Volaj ma Viera, chápeš?
Chápala som. A odvtedy som s ňou nikam nejazdila. Onu zaujímali len muži, salóny a večierky. Ja som ostávala so starou mamou. Potom s otcom a jeho novou rodinou. A vďaka Bohu za to.
Viera mala za tie roky piatich manželov. Medzi nimi – nekoneční milenci, flámy, falošné úsmevy, umele nalepené riasy. Pracovala v luxusnom salóne v Petržalke. Pichala si do tváre všetko možné. Botox, výplne, nite, pery – jej tvár už nedokázala vyjadrovať emócie, ale ona stále verila: „Som ešte mladá, ešte môžem!“
Jej posledný „princ“ bol o dva roky mladší ako ja. Chlapec menom Rado. Chudý, s tetovaním, pracoval ako barman v šišákovni.
— Zlatko, zoznám sa. To je Rado. Budeme sa brať. Máme vážny vzťah, — povedala žiarivo ako dievča pred maturitou.
Ztuhla som. Potom som len tiše vydýchla:
— Viera… som tehotná. Budeš stará mama.
Rado sa rozčúlil, začal naliať šampus, kričať „hurá!“, ale moja matka zošedla. Potichu vstala, schmatla kabelku a so zabuchnutými dverami odišla neznámo kam.
Prešiel týždeň. Zjavila sa náhle – v slzách, s prevrátenou tvárou:
— To je kvôli tebe! On ma opustil! Ty si všetko pokazila tým svojím „stará mama“! Nechcem starnúť! Mám len 37! Ešte chcem žiť a ty ma ťaháš do hrobu svojimi deťmi!
Neverila som vlastným ušiam. Žena, ktorá ma porodila, nazvala moje tehotenstvo zradou. Potom hodila poslednú vetu, ktorá akoby vypálila zvyšky nášho vzťahu:
— Nikdy som nemala dcéru. A nebudem mať ani vnúčatá, ani pravnučatá. Zabudni, že existujem.
A odišla.
My sme išli za skutočnou rodinou – za starou mamou a starým otcom. Objali nás, rozplakali sa od radosti. Už vymýšľali mená pre bábätko, kto bude chodiť s kočíkom, kto pliesť črievičky. A práve oni sú moja opora, môj domov, moja skutočnosť.
A Viera? Nech sa ženie za večnou mladosťou. Ale jedného dňa sa zobudí v tichu – v prázdnom byte, v cudzom tele, hľadiac do zrkadla, kde už dávno žiadny odraz neostal. A vtedy možno pochopí, koho vlastne stratila.
