Dnes som si uvedomil, že veci nie sú také, ako som si predstavoval.
„Arpád, prečo si taký zachmurený?“ – Samuel ma plápol po pleci, keď sme vychádzali z posilňovne.
„Môj život sa mi rozpadá pred očami, a ja len hrám, že je všetko v poriadku,“ vyhrkol som bez toho, aby som pozrel hore.
„Poďme do kaviarne, dáme si kávu a porozprávaš sa. Cítim, že to niečo vážne.“
Zastavili sme sa v malej kaviarňičke neďaleko fitka, objednali si latte a tvarohový koláč. Samuel hneď začal rozprávať o tom, ako s manželkou vyberali kočík pre ich novorodeného syna, smial sa pri spomienkach na zábavné situácie. Ale ja som len prikyvoval, bez záujmu.
„Kde si vôbec? Hovorím ti príbehy, a ty vyzeráš, akoby si bol na pohrebe,“ neudržal sa Samuel.
Hlboko som sa nadýchol a spätil prsty:
„Vieš, že Zuzana má dcéru, Viktóriu. Keď sme začali chodiť, bolo dievčatko len dvojak. Celý tento čas žila s jej rodičmi v Žiline. Zuzana im pomáhala peňažmi, chodila ich navštevovať, ale tvrdila, že dieťa bude vychovávať babka. Aj keď sme sa vzali a žili v Bratislave, stále opakovala: ‚Sme len my dvaja, a tak to aj ostane.‘ Ale pred polrokom priniesla Viktóriu k nám. Povedala, že je to praktickejšie – škola je blízko, všetko v dosahu. Ale mne to nepomohlo. Vadí mi to. Nechcem takto žiť.“
Samuel chvíľu mlčal, potom ťažko vzdychol:
„Počuj, ale vedel si, že má dieťa. Naozaj si myslel, že dievča bude celý život žiť v inom meste a nikdy sa neobjaví?
„Vedel som… Ale Zuzka sľúbila! Hovorila, že Viktória zostane s babkou. A teraz túto dievčinu neustále vidím, pripada mi do cesty, vyžaduje pozornosť. Milujem Zuzku, ale neviem predstierať, že je to aj moje dieťa.“
„Takže buď dievčinu prijmeš ako svoju, alebo úprimne odídeš. V tejto veci neexistujú polovičné riešenia. Ak chceš byť so Zuzanou, miluj aj Viktóriu. Alebo uvoľni miesto niekomu, kto to dokáže.“
Keď som sa vracal domov, premietal som si ten rozhovor v hlave. Spomínal som, ako Zuzka žiadala, aby som odviezol Viktóriu na krúžok, ako dúfala, že sa zblížime. A ja som sa len nahneval, podráždil, odmietal. Dnes ma požiadala, aby som ju odviezol na tanečné. Súhlasil som, ale celú cestu som mlčal. Viktória sa snažila rozprávať, hovorila, ako sa jej páčilo maľovať v škole, ako sa teší na Vianoce.
„Arpád, nemáš ma rád?“ – zrazu sa opýtala.
„Prečo si to myslíš?“ – prekvapilo ma to.
„No veď sa so mnou nerozprávaš, neusmievaš sa. Možno ti vadím? Ja napríklad nemám rada jedného chlapca v triede – nie sme kamaráti. Asi je to medzi nami to isté…“
Nestihol som odpovedať – prišli sme k tanečnému štúdiu. Ale jej slová ma hlboko zasiahli. Nemohol som myslieť na nič iné. Večer, keď Zuzka ukladala Viktóriu spať, pristúpil som k nej:
„Zuzka, a Viktória sa vráti k babke? Možno… po Vianociach?“
Manželka sa otočila, v očiach jej prebleslo nechápanie:
„To myslíš vážne? Sme spolu sedem rokov. Vedel si o Viktórii od začiatku. Je to moja dcéra. Teraz potrebuje byť s nami. Mama to už nezvláda, je stará. A dieťa potrebuje matku. Čo ti vadí?“
„Takto sme sa nedohodli. Dúfal som, že budeme mať vlastné deti, nie že budem vychovávať cudzie dievča. Prepáč, ale necítim, že by mi bola blízka.“
Zuzka zbledla. Rýchlo odstrčila ruky od parapetu a odstúpila:
„Cudzia? To myslíš vážne? Žil si so mnou sedem rokov, plánoval si budúcnosť, hovoril o láske… a teraz ti vadí moja dcéra? Vieš čo, potrebujem o tom premýšľať. Dnes budeš spať v obývačke.“
Ľahol som si na pohovku, ale zaspal som. Myšlienky mi lietali ako vyplašené vtáky. Cítil som, že Zuzka má pravdu. Ale bolí ma to – mal som pocit, že ma zradila. Veril som v jedno, a teraz je všetko inak.
Pred svitaním sa mi zdal sen: Viktória sa na mňa s smiechom rozbehla, objala ma, zdvihol som ju do náručia, točil sa s ňou, a ona šepkala: „Oco.“ Zobudil som sa s opareným čelom. Bolo mi divne. Ten sen ma zasZavrel som oči a uvedomil som si, že odteraz budem musieť robiť všetko inak.
