Sobáša nebolo. Ženích neprišiel k neveste
Koľko dievčat od útleho veku sníva o bielej šate, o venci z kvetov, o mrazení v telo pri slovách „prehlasujem vás za manželov“… Zuzana bola jednou z nich. Vyrástla ako tiché, skromné dievča, plné snov a citlivé. Koľkokrát zatvorila oči, keď v telke zobrazovali svadobné obrady, a predstavovala si, ako raz pôjde ruka v ruke s milovaným — za zvukov hudby, pod obdivnými pohľadmi, so třasľavým srdcom.
Svojho Martina stretla ešte na univerzite. Študovali právo, ale v rôznych skupinách. On vysoký, svetlovlasý, športový, s šibalskými očami. Ona — pôvabná, štíhla, s elegantným držaním tela a jemným úsmevom. Celá fakulta hovorila, že sú stvorení jeden pre druhého. Martin od nej neodíšiel ani na krok. Sprevádzal ju domov, nosil kávu do školy v chladných ránoch, kreslil srdiečka do zošitov. Ich vzťah bol ako z románu — čistý, nežný, úprimný.
Prešiel rok — a on požiadal o jej ruku. Na štátniciach už rodičia poznali jeden druhého, spoločne chodili na chatu, kamaráti rodín. Rozhodli sa, že svadba bude hneď po škole. Všetko išlo ako po masle. Zuzana s kamarátkami týždne vyberala šaty, prezerala katalógy, behala po salónoch. A raz, keď vo sne uvidela šaty svojich snov — najjemnejšie čipky, smotanový hodváb a ľahký vlečok — zobudila sa s myšlienkou: „Tie musia byť moje.“
Išla do najbližšieho salónu s kamarátkami. Predavačka Eva, počujúc jej opis, sa zrazu usmiala a povedala:
— Nedávno vrátili jedny šaty, presne také, ako popisujete. Chcete ich vidieť?
Zuzana sa do nich zaľúbila hneď, bez skúšania. Boli ako utkané z jej sna. Len kamarátka jej pošepkala: „Eva povedala, že svadba tej nevesty sa neuskutočnila… Možno by ste nemali?“ Ale Zuzana nechcela nič počuť. Osud je osud. Šaty zabalili a ona s nervozitou čakala na veľký deň.
V predvečer svadby sa ubytovala v hoteli — byť chvíľu sama, premýšľať. Ešte raz si obliekla šaty, točila sa pred zrkadlom. A zrazu sa jej zdalo, že v odraze má na hlave čiernu stuhu. Prebehla ju zimomriavka, no zahnala to, pripisujúc to nervozite.
Ráno všetko klapalo: vizážistka, účes, šaty… Zuzana vyzerala ako z módneho časopisu. Keď rodičia vošli do izby, onemeneli úžasom. Ostáva už len čakať na Martina. Prešla hodina. Potom ďalšia polhodina. Zuzana sa už neusmievala. V okne uvidela policajné auto. V hrudi sa niečo utrhlo. Vyšla do chodby, sotva držiac sa na nohách.
— Prepáčte… ste Zuzana? — spýtal sa mladý strážmajster. — Váš ženích… Martin… zomrel. Nehoda. Opitý vodič vrazil do protismeru. Na mieste.
Zuzana neplačala. Len stála ako prikovaná. Potom skĺzla na zem a zakryla si tvár rukami.
Prešli tri dni. Stála na cintoríne v tých istých šatách, teraz však s čiernou stuhou na hlave. V ruke držala ich spoločnú fotku. Položila ju do rakvy, naklonila sa, pobozkala studené čelo milovaného a zašepkala:
— Prepáč… keby som vedela, nepustila by som ťa…
Odvtedy ju už nikto nevidel usmievať sa. Akoby vyhasla. Žila len mechanicky. Rodičia hovorili, že je to depresia. Lekári — adaptačná porucha. Ale matka vedela: jej dcéra pomaly odchádza.
Presne o rok, v deň, kedy mali byť ich výročie, Zuzanino srdce prestalo biť. Lekári zapísali: „zástava srdca počas spánku“. A v rukách jej našli tú svadobnú fotku.
Láska bola skutočná. Príliš skutočná na to, aby ju prežila.
Veríte, že láska môže byť tak silná, že bez nej sa nedá žiť?…
