Keď som prvýkrát stretla Eduarda, myslela som si, že som vyhrala jackpot. Bol presne ten muž, o akom píšu v ženských románoch – starostlivý, láskavý, pozorný. Nezaujímal sa len o mňa – žil pre mňa. Každý deň niekoľko telefonátov: „Ako sa cítiš?“, „Dobre sa obliekla?“, „Jedla si dnes?“ Keď sa na ulici zatiahlo a začalo pršať, už stál pred mojou prácou s dáždnikom. Každé ráno som na stole našla kytice – raz tulipány, inokedy ruže alebo margaréty. Kolegyne mi závideli a ja som si svoje šťastie ani nevedela uvedomiť.
Obklopoval ma teplom. Chodili sme na nočné prechádzky, držali sa za ruky a rozprávali sa o ničom ako deti. Potom ma požiadal o ruku – klasicky, s prsteňom, na kolenách, v kaviarni, kde sme mali prvé rande. Dokonca sa stretol s mojimi rodičmi v Košiciach – tak vážne to myslel. Cítila som sa ako vo filme, kde som ja hlavnou hrdinkou.
Ale rozprávka sa skončila hneď po sobáši.
Najprv to boli len drobné zmeny. Zmizli ranné správy, prestal volať s otázkou „Ako sa máš, zlatko?“ Kytice boli preč, akoby nikdy neexistovali. Bozky sa stali formálnymi, ako by to bola povinnosť, nie prejav lásky. Predtým sa na mňa nemohol nabažiť, teraz ma ani nevníma.
A doma… doma sa úplne odtiahol. Kde kedysi sám ponúkol pomoc, teraz len povzdychne: „Ak potrebuješ, zavolaj majstra.“ Alebo: „Keď si to chcela, poraď si sama.“ Neumyje riad, nezamete, aj zatĺcť klinca je pre neho problém. Hoci pred svadbou sa chválil, že by dom postavil holými rukami.
Nerozumiem, čo sa stalo. Ja som sa predsa nezmenila. Súdnivá, upravená, pekná – muži na ulici sa stále otáčajú. Ale on? Akoby o mňa stratil záujem. Akoby som pre neho bola len obyčajná, samozrejmá… zbytočná.
Mama hovorí: „To má každá. Sobáš nie je o romantike. Hlavné, že má prácu, nosí peniaze domov. Nepije, nechodí za ženami. Buď rada za to, čo máš.“ Ale ja tak nechcem žiť. Nechcem byť s mužom, ktorý len existuje vedľa mňa. Chcem cítiť lásku. Nie len pohodlné usporiadanie.
Včera večer som pozorovala jeho pohľad. Nevšimol si ma. Sedel s telefónom, niečo si prezeral a usmieval sa do obrazovky. A vtedy sa vo mne všetko prevrátilo: čo ak má inú? Možno to je dôvod jeho chladu, ľahostajnosti, odstúpenia?
Nechcem si to priznať. Ale čo ak mám pravdu?
Ako s ním o tom hovoriť? Ako z neho dostanem pravdu? Milujem ho. Napriek všetkému – milujem. Nechcem ho prenechať inej. Ale odpustiť mu neveru, ak je to pravda… to asi nedokážem. Dievčatá, stretli ste sa s niečím podobným? Čo robiť, keď je váš muž pred a po svadbe úplne iný človek? Ako sa vymaniť z toho pocitu, že ste len nábytok v jeho živote? Neviem, čo robiť… ale už nemôžem mlčať.
