Keď sme sa s Miškom zobrali, hneď sme si začali snívať o vlastnom byte. Žili sme v malom mestečku pri Nitre a spoliehali sme sa len na seba. Moji rodičia nám pomôcť nemohli a Miško vyrastal u starých rodičov, u babičky Anny Jozefovnej, a nechcel sa vrátiť do jej domu. S matkou sa skoro nestýkal – objavovala sa len raz za čas, keď prišla babku pozrieť. Miškovi bola úplne jedno: ona mala nového muža a malú dcérku, a syn, ako sa zdalo, už dávno nebol jej.
Zobrali sme si hypotéku a makali sme ako šialení. Chceli sme čo najskôr splatiť časť úveru, aby sme mohli v pokoji plánovať deti. Miško si požičal od matky trochu peňazí, ale dlh sme rýchlo vrátili. Päť rokov sme šetrili na všetkom, a kým sme sa spamätali, hypotéka bola takmer splatená. Konečne sme mohli oddychovať – aj keby som šla na materskú, zvládli by sme to. A práve vtedy, keď sme sa rozhodli pre bábätko, sme zistili, že budeme rodičmi. V ten istý deň, keď sme sa chystali oslavovať, zazvonila svokra, Zuzana. Jej návšteva prišla ako blesk z jasného neba.
„No a čo také slávnostné?“ hodila na nás sarkasticky a obzerala si nás ako na výstave.
Podelili sme sa s ňou o radosť, ale ani len nenadvihla obočie. Namiesto blahoželania vyhrkla:
„Nie za tým som prišla. Mišo, tvoja sestra, Monika, sa vydáva. Nemá kde bývať. Babka sa presťahuje k vám, tak jej pripravte miesto.“
„Prečo práve k nám?“ zasekol Miško.
„Vychovala ťa, tak buď vďačný a pomôž jej,“ sekla Zuzana.
„Mami, ona má vlastný byt! Prečo tam nemôže bývať Monika?“
Rozhovor skončil prúdom výčitiek. Svokra zabuchla dverami a odišla. Na druhý deň prišla babka. Stála na prahu, kľačala v rukách vreckovku a plakala. „Len zavadzám, nikto ma nepotrebuje,“ šeptala a mne sa až srdce trhalo. Miško ju objal: „Nebúď smutná, babička, všetko bude dobré.“ Ale ja som už cítila, že náš život sa čoskoro zmení na peklo.
S Anninou Jozefovnou sa začal horor. Svokra k nám začala chodiť hocikedy, bez varovania. Tvrdila, že má právo navštevovať matku. Po jej návštevách nám začali miznúť veci. Hlúposti, ale aj tak nepríjemné – tu váza, ktorú tak obdivovala, tam figúrka z poličky. Držala som jazyk za zubami, ale vnútri som vrela. A potom Monika odniesla babkinej televízor – ten istý, čo sme s Miškom kúpili, aby si mohla pozerať svoje seriály. Babka nám povedala, že vnučka ho len zabalila do krabice a odišla, bez vysvetlenia. Horšie bolo, že Monika jej každý mesiac brala celý dôchodok, nechávala starú paniu bez haliera.
Raz Anna Jozefovna nevydržala a povedala dcére:
„Ak ma tak často navštevuješ a chýbam ti, môžem sa vrátiť domov. Monika nemá deti, a Miško čoskoro bude otcom.“
Odvtedy sa Zuzana začala zdržovať. Asi sa bála, že babka naozaj vezme späť svoj byt. Rok po narodení nášho syna som sa vrátila do práce – babka sa s radosťou ujala starostlivosti o pravnúčka. Začali sme snívať o väčšom byte – v dvojizbáku nám bolo tesno. Anna Jozefovna raz so žiarom v očiach povedala:
„Monika je tehotná a prosí, aby som jej pomáhala s dieťaťom. Ale ja som si tu už zvykla, nikam nechcem. Kúpime si trojizbák a budeme čakať na našu princeznú!“
Verím, že to tak dopadne. Ale vždy, keď si spomeniem na babkine slzy a svokrinu drzosť, cítim, ako ma prechádza zlosť. Naša rodina si zaslúži pokoj, a ja urobím všetko, aby som ju ochránila pred tými, čo v nás vidia len výhodu.
