Matka kričala: „Zradil si ma!“ a otec jednoducho zmizol.
Zuzana spala hlbokým spánkom, keď ticho prerušil telefónny hovor. Chytila slúchadlo, srdce jej už búšilo v hrudi.
„Zuzana!“ Hlas matky sa triasol od zúfalstva. „Príď! Okamžite!“
„Mama, čo sa stalo?“ Zuzana sa úplne prebrala, snažiac sa utíšiť úzkosť. „Zasa ste sa s otcom pohádali? Celý život ste takí, poraďte si sami!“
„Nie je s kým sa hádať!“ vykričala matka a jej hlas sa zlomil. „Už nemáš otca!“
„Mama… Otec zomrel?“ Zuzana zamrzla, cítiac, ako jej krv tuhne v žilách.
„Príď, uvidíš sama!“ hodila matka. „Toto sa nehovorí po telefóne!“
„Čo mám vidieť?“ Zuzana takmer kričala od zmätku.
„Príď!“ matka zavesila.
Zuzana, trasúc sa, začala zbierať veci. Mierila do rodinného domu na predmestí Bratislavy, nedokázala si ani predstaviť, čo tam na ňu čaká.
„Zuzana! Príď!“ matkin hlas v telefóne znel ako poplašný zvon.
„Čo zase?“ ospalo zamrmlala Zuzana, triasuc si oči.
„Čo zase?! Ja som tu na pokraji a ona mi kladie otázky!“ matka takmer vzlykala.
„Mama, dnes je sobota, sedem ráno,“ Zuzana sa snažila hovoriť kľudne, ale vnútri rástla úzkosť. „Mám plány, deti, muža. Vysvetli, o čo ide, inak neprídem.“
„Neprídeš?“ matka sa nadchla od rozhorčenia. „Je ti jedno, čo sa deje so mnou! Je ti úplne jedno, že mám žiaľ!“
„Mama, vy a otec sa hádate celý život,“ usekla Zuzana. „Som unavená byť vašim rozhodcom.“
„Už nemáš otca!“ vykričala matka a v telefóne zazneli tóny.
„Čo sa deje?“ nepríjemne zamrmlal Zuzanin manžel, Ján, obrátiac sa na druhý bok.
„Asi niečo vážne,“ potichu odpovedala Zuzana, stále počúvajúc ozvenu matkiných slov. „Musím ísť.“
„Sú neznesiteľní!“ vybuchol Ján. „Tvoja matka nechápe, že máš vlastnú rodinu?“
„Ján, nezačínaj. Rodičov si nevyberáš,“ Zuzana si vzdychla. „Musím ísť. Prepáč, ale s deťmi sa budeš musieť popasovať sám.“
„Ako keby to bolo prvýkrát,“ provrčal. „Povedz svojej matke: ak ma ešte raz takto zavolá, podám na rozvod.“
Zuzana prekvapene zdvihla obočie:
„Vážne?“
„Nie, samozrejme,“ zašklabolkal Ján. „Ale postrašiť ju treba. Možno jej to dôjde.“
„Nedôjde,“ Zuzana pokrutila hlavou a začala sa baliť.
Pokiaľ si Zuzana pamätala, v rodinnom dome nikdy nebolo pokoja. Matka, Alžbeta Horváthová, neustále kričala, a otec, Jozef Novák, mlčal, pevne stisnúť pery až do bielej čiary. Zdalo sa, že nereaguje na jej výlevy, ale Zuzana vedela: vnútri vrel.
Hádky začali, keď Zuzana ešte chodila do školy. Najprv vzácne, potom denné. Matka, s jej hlasom ako zvon, robila škandály tak, že to počuli všetci susedia v ich päťposchodovom paneláku. Dokonca aj tí, čo sa vyhrievali na lavičke pred vchodom, krútili hlavami: „Ako s ňou môže žiť? Chudák.“
Nikto sa nepýtal, aké to bolo pre Zuzanu, ich dcéru, v tom pekle. Navonok vyzerala ich rodina príkladne: otec viedol vedecké oddelenie na univerzite, dobre zarabal, matka nepracovala, starala sa o dom a dcéru. Ale „starať sa“ bolo silné slovo. Alžbeta všetkým porúčala: mužovi, Zuzane, dokonca aj upratovačke, ktorú otec najal, aby matka prestala na neho dorážať. Dúfal, že pomocníčka ju upokojí. Márna nádej.
Matka pokračovala v hádkach, nehanbila sa pred cudzími. Zuzana bola pre ňu ako súčasť nábytku – jej city nikoho nezaujímali. Dievčatko snívalo: vyrastiem a utekám z tohto domu. A stalo sa tak. Nastúpila na univerzitu v Bratislave, odišla z dediny a domov chodila zriedka, ale aj tieto návštevy kazili rodinné škandály.
Raz Zuzana počula, ako otec, unavený z ďalšej matkinej tyZuzana si myslela, že už nikdy neuslyší ich hlasy, ale keď prechádzala okolo prázdneho domu, zrazu zvnútra zaznelo slabé, ale jasné: „Zuzana, vráť sa.“
