Marek kráčal ku bráne svojej chaty na okraji Bratislavy, podpierajúc sa o neznámu ženu.
„Marek, ahoj!“ zavolala naň susedka Alžbeta Nováková, vykukujúc cez plot. „A kto je to s tebou?“
„Ahoj, Alžbeta!“ usmial sa Marek. „Rozhodol som sa oženiť. Priniesol som si budúcu pani domu, Katarínu.“
Katarína pracovala na chate neúnavne a Marek sa jej snažil vyrovnať. Raz, keď odišiel do mesta, Alžbeta Nováková nakukla cez plot.
„Tak čo, nevesta-susedka, prídeš na čaj?“ spýtala sa šibalsky.
„Prídem,“ prikývla Katarína.
Strávila u susedky hodinu a pol a vrátila sa domov tesne pred príchodom Marka.
„Prečo si taká zamyslená?“ všimol si.
Katarína sa len usmiala. Už vedela celú pravdu.
„Marek, ahoj! Kto je to s tebou?“ Alžbeta Nováková neskrývala zvedavosť, pozorne si prezerala hostku.
Marek, podpierajúc spoločníčku, privrel oko:
„Alžbeta, ty stále na stráži? Idem sa ženiť. To je Kika, budúca pani domu. Chata je veľká, treba vyskúšať, či to zvládne.“
„Katarína, takže?“ prikývla susedka. „Krásne meno. Marek je ženích ako vyšitý, šikovný, zlaté ruky. A ste tu dlhodobo, alebo len na sezónu?“
„Neruš,“ mávol rukou Marek, otvárajúc vrátka a prepúšťajúc Kiku dopredu.
„Kika, prídeš na čaj!“ zvolala za nimi Alžbeta Nováková a zasmiala sa.
„Zvláštna žena,“ divila sa Katarína, keď vchádzala do domu. „Čo znamená ‚na sezónu‘?“
„Nevšímaj si to,“ odmietol Marek. „Susedia tu najímajú sezónnych pracovníkov, tak to z nej vyklzlo. Jednoduchá, čo už s ňou. Menej sa rozprávaj s miestnymi, Alžbeta je hlavná klebetnica.“
Dom žiaril čistotou, len tenká vrstvička prachu sa usadila po zime. Katarína s obdivom prechádzala miestnosťami.
„Marek, ty si to všetko spravil sám?“ ukázala na úhľadné závesy, vyšité obrusy a servítky.
V kuchyni viseli ľanové uteráky s jemnými výšivkami.
„Odkiaľže,“ zazmúril sa Marek. „Pred tebou sa tu dievčatá snažili ma omotať. Veď vidíš, šarmantný muž, slobodný. Každá, ktorá mala záujem, sa odo mňa odrážala. Ale ja som čakal na teba. A dočkal som sa!“
Katarína sa začervenala. Marek bol naozaj príťažlivý: pevnej postavy, so šedivými vlásmi a šibalským svetlom v očiach. A navyše s bytom a chatou.
Zoznámili sa na trhovisku v Bratislave. Marek vyberal sadenice malín a Katarína hľadala semena kôpre pre parapetu.
„Krásavica, zober si tri balíčky, dám ti zľavu,“ presviedčal predavač.
„Načo mi toľko?“ smiala sa. „Som sama, stačí mi jeden.“
„A ja mám na chate záhon prázdny,“ žmurkol Marek, ktorý stál vedľa. „Možno spojíme sily?“
„A čo na to tvoja manželka?“ usmiala sa Katarína, prezerala si ho. Sympatický, oblečený štýlovo, očividne starší ako ona.
„Som vdovec,“ vzdychol. „Ale ty si roztopila moje srdce.“
Tak začal ich príbeh. O týždeň neskôr Marek priznal:
„Kika, s tebou je také ľahké, také pokojné. Nechcem sa s tebou rozlúčiť. Idem na chatu na sezónu. Pôjdeš so mnou? Budeme spolu dochádzať do práce, cesta nie je dlhá.“
Katarína súhlasila:
„Čo mám stratiť? Deti sú dospelé, spomenú si len vtedy, keď potrebujú peniaze. Muža nemám, ani mačku nemám. Možno je to môj osud?“
Na chate rýchlo prešli na „ty“. Marekov návrh na svadbu Katarínu rozrušil a Alžbetu Novákovú pobavil.
Celú sezónu Katarína pracovala na záhrade: záhony zazelenali, v skleníku dozrievali uhorky a paradajky, burinu nedostala šancu. Marek kopal, nosil vodu, rúbal drevo. Zvonka to vyzeralo ako harmonický manželský život.
Raz, keď Marek odišiel do mesta, Alžbeta Nováková zavolala Katarínu:
„Prídeš na čaj? Alebo ti to Marek zakazuje?“
„Prečo by zakazoval?“ divila sa Katarína. „Prídem.“
Vrátila sa pred príchodom Marka, hlboko zamyslená.
„Čo je ti?“ spýtal sa.
„Len premýšľam, aké ťažké je stratiť blízkych,“ odvetila, pohľadom upretým do jeho očí. „Žiješ si, a zrazu – človek je preč.“
„Nechaj tak,“ mávol rukou Marek. „Ak ide o moju bývalú manželku, to už je dávno, dávno zabudnuté. Teraz mám teba. Neviem, čo by som bez teba robil!“ Objal ju a žmurkol.
Týždne plynuli, úroda tešila: uhorky, mrkvy, jahody, paradajky. Ale Marekova nálada sa zmenila. Začal sa prihovárať Kataríne k maličkostiam a o svadbe už nehovoril.
„Prečo si nezavrela skleník?“ hrmel ráno.
„Marek, v noci je teplo, úroda by zahynula!“ snažila sa vysvetliť.
„Ty ma budeš učiť?“ odsekol. „To aby si predsa celý život robila záhrady! Okrem kôpra na parapete si nič nevidelPotom, čo Katarína opäť zavrela skleník, Marek sa zahľadel do diaľky a v jeho očiach sa mihol strach, že jeho hra môže skončiť.
