Rozbité sny: Dráma Zuzany
Zuzana nervózne kráčala po obývačke ich bytu v Košiciach a neustále kontrolovala mobil. Muž sa opäť meškal, a jej trpezlivosť sa tenčila ako vlas.
„Kam ho tá čertova matka berie?“ brumlala a svierala telefón tak silno, že jej zbielali prsty.
Zaklapol zámok a do chodby vošiel Martin, unavený, no s pokorným úsmevom. V rukách držal skromnú kyticu sedmokrások.
„Pre teba,“ podal ich. „Prepáč, zdržal som sa u mamy, pomáhal som jej.“
„Zdržal si sa?“ Zuzana vybuchla, hlas sa jej triasol od rozhorčenia. „Asi ťa bolelo ruku zavolať? Ja som sa tu zbláznila strachom!“
„Zabudol som, veci sa nahromadili,“ Martin sklopil oči a hral si s lemom mikiny. „Ale počuj, s mamou sme sa porozprávali a niečo sme vymysleli.“
„Čo ste vymysleli?“ Zuzana stuhla, akoby ju prechladol mráz.
Martin sa hlboko nadýchol a začal rozprávať. Zuzana počúvala a s každým slovom jej tvrdnúť tvár od hnevu a neverejúcnosti.
Už ani nevedela, kedy videla muža doma viac ako hodinu. Odchádzal za úsvitu, vracal sa po polnoci, keď už dávno spala. Ak sa vôbec vrátil. Do mesta prišla jar, a Martin akoby bol úplne iný človek. V zime sa rútil domov, zabalil sa do deky a mrzutel odmietal návrhy na prechádzku. Teraz však zničoho nič mizal na celé dni.
Martinova matka, Alžbeta Jozefovna, v nej vyvolávala odpor už od prvého pohľadu. Keď sa stretli, Zuzana cítila, ako ju svokra chladne hodnotí, akoby preverovala tovar. Pri stole hovorila len so synom, nevestu ignorovala. Zuzana mužovi svokry, Jánovi, tak trochu ľutovala. Ten vyzeral unavene, rozprával sa s ňou bojazlivo a trhol sa pri každom jej ostréj slove.
Už vtedy jej bolo jasné – žiť s takou rodinou pod jednou strechou by bol úplný horor. Našťastie mala vlastný byt, a po svadbe sa Martin k nej nasťahoval. Alžbeta Jozefovna nič nenamietala, dokonca mu pomohla zbaliť veci, akoby sa radovala, že sa ho zbaví.
Na domovú oslavu svokra prišla len na chvíľu – prešla byt kritickým pohľadom, vypila čaj a odišla. Prešiel rok manželstva a Zuzana nemohla povedať, či sa má chváliť, alebo sťažovať. Žili ako väčšina – domov, práca, občas nejaký sviatok. Jej rodičia zostali v inom meste, zvali ich k sebe, no ona si zvykla na samostatnosť. Tu mala prácu, priateľov, bývanie a muža. Zdalo sa jej, že im manželstvo celkom klape. Martin bol nenáročný, žili skromne, ale na život im stačilo.
Občas pomohli svokre, ak ju niečo potrebovala. Raz za mesiac išli do kaviarenní, plánovali, snívali. Zuzana snívala o deťoch, no Martin len mlčal. Chápala – snívať je ľahké, ale vychovávať dieťa je niečo úplne iné. Martin zasa sníval o aute. Zuzana súhlasila, že auto je užitočná vec, no drahá. Pôžičku brať nechcela, pýtať rodinu ešte menej. Museli by šetriť na všetkom, odkladať väčšinu výplaty, a aj tak by im stačilo len ojazdené auto.
Martin svoje výlety vysvetľoval jednoducho:
„Pomáham mame. Záhradkárska sezóna začala, ona tam chodí každý deň, a ja s ňou. Treba ju podporiť.“
„A mne nepomôžeš!“ vybuchla Zuzana. „Koľkokrát som ťa žiadala, aby si opravil kúpeľňový kohútik? Balkónové dvere visia na vlásku!“
„Zuza, no veď predsa to je mama!“ odmietavo mávol rukou.
Takéto hádky sa opakovali čoraz častejšie. Zuzana už mala dosť byť manželkou „víkendových dní“, a ani to nie vždy. Dokonca aj v sobotu Martin odišiel k rodičom. Tešila sa, že ju neberie na záhradu, ale občas sa zamyslela – prečo?
Raz u svokry ochutnala nakladané cukiny. Boli také chutné, že nezmyselne zjedla polku pohára.
„Naozaj ste si to pripravili sami?“ žasla.
„Samozrejme,“ hrdo odpovedala Alžbeta Jozefovna. „Celú jar a leto makám, aby sme v zime mali svoje.“
„Moja mama nič nekonzervuje, už som zabudla, ako to chutí,“ povedala Zuzana, dúfajúc, že svokra sa podelí.
No Alžbeta Jozefovna náznak prehliadla.
„Čudná rodina. Ako to – nerobiť zásoby? Ja každý rok zaváram. Je to ťažké, ale v zime máme na stole uhorky, paradajky, džem. Lenivci majú stôl vždy prázdny,“ pozrela na Zuzanu vyčítavo.
Zuzana už tému nerozvíjala. Cestou domov kúpila pohár cukín, usmažila zemiaky a všetko sama zjedla.
Ten večer Martin opäť meškal. Zuzana, vriaca od zlosti, behala po izbe a svierala mobil. Už ju nebavilo večerať sama, nebavilo čakať na muža ako verný pes. Dvere sa otvorili a ona stuhla, pripravená vybuchnúť. Martin vošiel s kyticou sedmokrások a s provinilým úsmevom.
„Prepáč, Zuza,“ podal jej kvety.
Zuzana ich mlčky dala do vázy, dúfajúc, že večer bude romantický. No Martin sa posadil, prefíkane na ňu pozrel a začal:
„S mamou sme sa poradili a rozhodli – načo nám tento byt? Predajme ho a kúpme lacnejší.“
Zuzana onemela. Martin, nevšímajúc si jej reakciu, pokračoval:
„Veď sa stále hneváš, že s tebou trávim málo času. Ak predáme tento byt, kúpime menší na okraji, rozdiel dáme do auta. A bude to bližšie k maminej záhrade, vieš, bude jednoduchšie ju vozZuzana sa zhlboka nadýchla a povedala: „Dobre, Martin, ale potom si môžeš kúpiť rovno aj posteľ k mame, lebo tu už neostaneš.“
