Telefón zazvonil skoro ráno. Zuzana, ešte celá ospalá, počula v slúchadle chraplavý, nervózny hlas Martina:
“Zuzka… Ja… Musím ti niečo povedať…” Zmlkol, akoby hľadal správne slová. “Premýšľal som o tom… Nie som pripravený. Chápeš, nie som pripravený sa ženiť. Som zmätený. Ani sám neviem, čo teraz k tebe cítim.”
Zuzana stuhla. Srdce jej búšilo v ušiach. S námahou vykoktala:
“To myslíš vážne? Týždeň pred svadbou?”
“Svadba nebude,” odsekol s istotou, akoby si to natrénoval.
“Čo?!” vykríkla.
“Chcem začať nový život. Kariéra, ciele. A ty… Ty si nájdeš niekoho lepšieho. Zaslúžiš si viac.”
Klik. Zavesil.
Zuzana sedela ako prikovaná. Potom vstala, akoby v tranze, došla k skrini, vytiahla fľašku borovičky. Pila z pohárika. Bez zakúsky. Bez chuti. Bez myšlienok.
A potom… vykrikla tak, že sa steny od bolesti zachveli.
Ich príbeh trval štyri roky. Zdalo sa, že láska. Skutočná. Náhodné stretnutie – Zuzana priniesla notebook do opravovne, Martin ho opravoval. Keď ho vrátil, vypýtal si číslo. O pár dní ju pozval na randenie. Súhlasila. A začalo to.
Po pol roku sa jej priznal: chce odísť do zahraničia. Tam je viac príležitostí.
“Pojdeš so mnou?” spýtal sa vtedy, neveriac, že prijme.
A ona išla.
Nežnechala všetko – prácu, priateľov, rodinu. Pretože ho milovala. Pretože verila. Pretože on bol pre ňu všetkým.
On odišiel prvý, aby sa “zariadil”. Privítal ju na letisku – bez kvetov, bez úsmevu, bez iskry v očiach.
“Nie si rád?” opatrne spýtala sa.
“Nie, len som unavený. Problémy.”
Priviedol ju nie do bytu, ale do hostela, do izby oddelenej závesom.
“Myslela som, že si si prenajal byt…”
“Najprv áno,” zamrmlal. “Potom došli peniaze. Nedokážem nájsť prácu.”
Zuzana ho objala. Povedala: prekonáme to. A šla pracovať. Nie v odbore, ale kam ju prijali. Upratovala, umývala, venčila psy. Pridŕžala sa, kde sa len dalo.
A jeho tiež zamestnala. Dohovorila sa so zákazníkom, presvedčila ho. Martin dostal šancu.
Postupne sa im darilo. Zobrali si byt. Snivali o budúcnosti. Rozmýšľali o rodine.
Ale Martin dlho nikde nevydržal. Vyhodili ho rýchlo. Zuzana ťahala všetko sama. Znova hostel, znova hľadanie. Ona – pracovala. On – hľadal seba.
“Marto, možno už dosť?” raz nezniesla Zuzana. “Už skoro dva roky žijeme ako tuláci. Doma sme mali život. Tu – prežívame. Vráťme sa.”
On mlčal. Potom prikyvol. O mesiac boli doma.
Zuzana sa vrátila do starej práce. Prijali ju s radosťou. Martina vzali na skúšku. Prešiel. Tešil sa ako dieťa.
Za pár týždňov navrhol: podáme žiadosť na matriku?
Zuzana žiarila. Pripravovali sa na svadbu. Bývala u rodičov. O spoločnom bývaní pred svadbou nebola reč.
“Moji rodičia sú proti”Moji rodičia sú proti životu bez záväzyku,” vysvetľovala.
