Nož, takže. Vyrazili sme na návštevu k mame mojej ženy. Jasné.
Bývala v malej dedinke, v skromnom domčeku na samom okraji, za ktorým sa už len tiahli lúky, les, potok a rybník. Čerstvý vzduch, vtáčky, huby a bobule. Raj pre moje dvoch ovčiakov. Ktorých, mimochodom, si žena poriadila napriek všetkým mojím protestom a vysvetleniam. No veď vyživovať takéto dva veľké psy v trojizbovom byte na piatom poschodí je proste nemožné.
Skrátka ma postavili pred hotovú vec a prisľúbili mi:
„Viesť ich na prechádzky budeme ja a dcéra,“ povedali.
Hm.
Vy ste im uverili?
Ja nie – a mal som pravdu. Na prechádzky som chodil ja, a staral sa o ne tiež ja. Takže tak.
Preto pre mňa výlet na prírodu, teda cesta k svokrinej, znamenal dovolenku. Ktorá sa, samozrejme, premenila na opravy domu, prácu na záhrade a všetko ostatné. Unavený ako pes som už ani nesníval o rybačke či hubách.
Jediní, komu bolo dobre, boli naši ovčiaci. Sloboda. Behať, kde chcú, robiť, čo sa im zamane. A ja som im závidel.
No na druhý deň priniesli domov… mačku.
Staršiu, čierno-bielu, špinavú, plnú blch…
Ovčiaki stáli v chodbe a žalostne posunkovali. Mačka, ktorá sedela pred nimi, vyzerala pokorne a kajúcnicky. Svokra, žena a dcéra – ktoré, mimochodom, záhradničenie a upratovanie veľmi neťažilo (na to bol ja) – sa rozplývali.
„Ach, aké ušľachtilé psy máme,“ vzlykali a mávali rukami.
Mačku prijali s otvorenou náručou. Umyli ju, nakŕmili, pohladkali a zahŕkali. Potom si ľahla do môjho kresla. Mne zostal stolička.
Pomenovali ju – *Úbožičko*.
Lenže ja som v jeho pohľade a správaní jasne videl, že *Úbožičko* je v skutočnosti *Banditiš*.
Celé dva týždne, kým som „odpykával trest“ na svokrinom, sa toto stvorenie správalo ako anjel. Hralo sa so ženami a psami a získalo si ich lásku.
Dúfal som, že ho necháme u svokry, ale po bitke, v ktorej vyhrala dcéra, mu svokra balíček pamlskov, pobozkala ho na nos – a *Úbožičko* odišiel s nami domov.
A tam ukázal, čo v sebe skrýva.
Najprv dvojici mohutných psov vysvetlil, kto je pánom bytu. Z toho stretu vyšli ovčiaki s podrbanými nosmi a s hlbokým uvedomením si svojej osudovej chyby.
Žena a dcéra *Úbožička* zbožňovali. Mačky proste vedia nájsť cestu k ženskému srdcu – na rozdiel odo mňa.
Takže teraz som vodil na prechádzky dvoch ovčákov na vodítkach – a *Úbožička* bez. Jediné pozitívum? Teraz kráčali psy ako po nite. Vedľa mňa, ani sa neodvážili pozrieť na *Úbožička*, ktorý kráčal hrdo, s chvostom hore. Susedia sa čudovali:
„Ako ste ich tak vycvičili? Idú ako na prehliadke!“
Ja som sa potmivo usmial. *Úbožičko* by vycvičil kohokoľvek.
Zvykol si ľahnúť doprostred trávnika a my sme s psami chodili okolo neho. Pozeral sa na nás ako prísny šéf. Psy žobrali očami.
V tom čase sa do bytovky nasťahoval nový sused s dvoma pitbulmi. Zakázané plemená, no on ich vodil bez vodítok a náhubkov. Najprv vyhnali všetky mačky z dvora a pár psov skončilo u veterinára.
Keď sme vyšli my, dvor bol prázdny – všetci sa ich báli.
No keď nás uvideli, rozhodli sa zaútoť. Ich pán to dokonca natáčal.
Priblížili sa tiššie, potom vyrážili. Najprv chceli odskúšať mojich ovčákov, nás si nechali „na zákusok“.
Psy, keď ich uvidelPsy, keď ich uvidelI, škubli vodítkami tak silno, že som spadol na zem, zatiaľ čo *Úbožičko* v mžiku zmenil svoju pokojnú náladu na bleskový útok, ktorý poslal pitbulov úbohých na útek s podrapanými čučoriedkami a ich pán zatienil od hanby tvárou do telefónu, do ktorého ešte pred sekundou tak hrdo natáčal svoje „neporaziteľné“ bestie.
