Moja kamarátka Zuzana neuveriteľne varí. Božsky, úžasne, z cukiny a zemiaku dokáže urobiť také, také…! A to pečenie! A to červené mäso všetkých druhov!
Ale tak, nechcem odbíhať.
Zuzana má nadváhu. Priamo veľa nadváhy, no je naozaj krásna, hladká ako červené jablko, energická, bez dychových problémov či vysokého tlaku. Zuzana má manžela, s ktorým žije už pätnásť rokov. Celých tých pätnásť rokov ju jej muž Jozef s vášňou a iskrou za tú nadváhu ponižuje. Veľmi vynaliezavo, s nápadmi. Pred priateľmi. Pred cudzími. Vymýšľa zdanlivo láskavé prezývky – moja kravička. Môj hrošík. Au, stúpla mi na nohu, mám zlomeného celého Jozefa.
Vychvaľuje známe fitky a všetkých, ktorým priala genetika. Aj mne párkrát prepadli tieto pochybné komplimenty, a úplne zbytočne som sa Zuzanu snažila brániť, rozprávala som o metabolizme, dedičnosti – zbytočné.
Zuzana vždy dokonale držala tvár, dokonca sa na tie vtipy usmievala. Sama sa občas zasmiala svojej postave. Po narodení dcéry sa situácia zhoršila, dcéra zdedila jej postavu „jablko“, a Jozef sa bližšie k jej puberty prepol na ňu: načo toľko žerieš, budeš ako matka, pozri sa na seba, nechceš byť krásna, a nie ako to beztvaré zvieratko!
A tu sa Zuzana zrazu spamätala, porozprávala sa s manželom raz, druhý, tretí, že takto to nejde, ale samozrejme všetko márne. A pred rokom zrazu prišiel výbuch. Nebola som prítomná, povedali mi. Keď Jozef opäť v spoločnosti začal šermovať vtipmi o postave svojej manželky, ona zrazu povedala: Jozef, vieš čo, nasr#l si. Nechceš moju postavu – neudržiavam ťa, choď, hľadaj štíhlu, ja už mám dosť.
Zavolala si taxík, odišla domov. Jozef sa ďalej škriepil a žartoval, za manželkou sa neponáhľal. Kam, vraví, pôjde. Povýši a upokojí sa. Veď vie, že vyzerá ako prezretá paradajka. Aj priatelia sa mu snažili vysvetliť, že nemá pravdu a že Zuzana vyzerá skvele, ale samozrejme všetko márne.
Doma Zuzana nebola. Ani dcéra. Ukázalo sa, že si zobrali veci a odišli k Zuzaniným rodičom, majú dom v inom obvode. Do školy trochu nešikovné, ale čo už. Druhým úderom bolo, že Zuzana podala na rozvod, Jozef nemohol uveriť: čo, vážne kvôli jeho vtipom?! To snáď nie! Určite má milenca! Ale nie, komu by bola taká tučná potrebná…
Už ste asi uhádli. Milenca nebolo, len Zuzane to naozaj prestalo byť ľúto. Pracuje na dobrej pozícii vo veľkej firme, plat má veľmi slušný, rodičia pomohli – a tak si, bez čakania na delenie spoločne nadobudnutého bytu, kúpila pre seba a dcéru pekný dvojizbák v novostavbe.
Po vypočítaní majetku zostal Jozefovi garsónka. A auto musel predať, peniaze sa rozdelili. Výživné ešte tri roky, príjem má malý, po odpočítaní štvrtiny mu zostane tak tak. A hlavné – rozpráva Jozef priateľom, že jeho bývalá, krčah, ho za pätnásť rokov naučila na chutné jedlo, tak teraz musí jesť polotovary alebo chodiť večerať k mame po práci. Jej kurča, hovorí, sa mu javí v snoch. Jej plov. Koláče! Rad koláčov s rôznymi náplňami! Prebudí sa v slzách. Nájsť babu? Našiel. Varí nejaké šmuhy, je to nepoživateľné. No áno, štíhla, no tak trochu, v našom veku už modeliek nie je. Mladú prečo nenašiel? Nuž, s mladými to nejako nevychádza, plat je malý, a aj on vyzerá trochu nie ako Apolón, brucho, pleš, zadycháva sa. Päťdesiatka je päťdesiatka.
Najhoršie, hovorí, je to, že Zuzana schudla. Nie veľmi, ale viditeľne, pár čísel určite. Spoloční priatelia vravia – pre seba a dcéru varí niečo úplne iné, tiež chutné, ale viac zeleniny, ona s dcérou nikdy nejazdili na mäse. A sladké koláče tiež viac vyžadoval Jozef, miloval sladké. Nedávno, hovorí, ju stretol v supermarkete – stratil reč. Prišiel k nej, vraví jej: čo, vyzeráš celkom fajn, taká sa mi celkom páčiš. Poď, vraví, znova to skúsme. Ako do p#če? Čo do p#če?
Veľmi sa urazil. Ja, hovorí, k nej s celým srdcom, a ona ma pošle do riti. Veď keby nie som ja, vraví, chodila by ako krava, nevdŽiaľ, Jozefovi stále nedochádza, že svojím správaním stratil nie len manželku, ale aj tú najchutnejšiu kuchyňu na svete.
