Kamil Hruška nikdy nedaroval žiadny darček svojej žene, s ktorou pokojne prežil celých dvadsať rokov. Vždy to tak nejak nevyšlo. So Zuzkou sa zobrali rýchlo, mesiac po tom, ako sa spoznali.
Rande boli tiež krátke a bez darčekov. Prichádzal do dediny, kde Zuzka bývala, zapískať jej pod oknami. Vyskočila z domu a spolu si sadli na lavičku pri bránke, sedeli až do polnoci, občas si vymenené pár slov.
Prvýkrát ju pobozkal až keď ju požiadal o ruku. Svábu odohrali a začal život s jeho zhonmi a starosťami. Kamil sa stal výborným hospodárom. Dobytek mu prirástol, celé stádo. Zuzka bola tiež pracovitá. Záhradka na závrat susediek. Prišli deti. Plienky, bodyčka, detské choroby. Na darčeky nebol čas. Keby aspoň mohol hlavu položiť. Sviatky prebiehali obyčajne, oslavovali ich prostými hosťinami. A tak im plynul život – možno nevýrazný, každodennými ťažkými prácami, ale pokojný a vyrovnaný.
Raz išiel Kamil so susedom predávať zemiaky a slaninu do okresného mesta, práve pred ôsmym marcom. Nedávno otvoril pivnicu, zemiaky pretriedil a rozhodol sa predať prebytok. A slanina – načo nechávať ležať, čoskoro zabijú prasa, bude nová. A tak stojí Kamil na trhovisku. Mráz je príjemný, nie silný, vonia na jar. Predal sa prekvapivo rýchlo. Slanina išla na odbyt. Zemiaky rozchytali, akoby boli nejakou zvláštnosťou. „Dobré peniaze som zarobil,“ radostne si pomyslel Kamil, „Zuzka sa určite poteší.“
Zložil vrece do susedovho auta a išiel po obchodoch. Žena mu povedala, že má kúpiť pár drobností. Najprv, podľa starej zvyklosti, zajdel do kolónkovej krčmy pri supermarkete, aby oslávil úspešný predaj. Nie, nebol opilec. Ale nejako pevne veril, že ak nevypije pohárik za dobrý predaj, nabudúce mu nevyjde. Vypil svoju dávku a v dobré nálade kráčal po hlučnej ulici. Pozeral sa na výklady, na množstvo ľudí. A tu, akoby zakopol pohľadom. Pred veľkým výkladom stála mladá dvojica. Dievča svieže a mladé, presne ako jej spoločník – taký istý mladík.
Dievča očarené pozeralo na šaty, ktoré viseli na figuríne v obchode.
„Katka, poďme už, čo sa tak zízaš na tie šaty?“
„Pozri, aká krása, sedeli by mi.“
„No, čo je na tom také zázračné?“
„Ty hlupák, Maťo, to je posledný výkrik módy. Retro. Daruj mi ich na ôsmy marec, dobre?“
„Katka, veď vieš, že máme peniaze na doraz? Ak to kúpim, budeme mesiac žiť z ničoho.“
„Niečo vymyslíme, Maťko? Ja ich tak chcem. Už rok sme manželia a ty si mi ešte nikdy nedal darček na sviatok, ani na Vianoce.“
„Katka, čo so mnou robíš? Zase budeme mesiac žiť zo zemiakov a kapusty?“
„Môj zlatý Maťko, ja ťa tak milujem,“ Katka bez hanby mu dala hlučný bozk na pery a vtiahla ho do obchodu.
Mladík zúfalo rozprestrel ruky, keď si všimol Kamillov pohľad, ako keby chcel povedať: Čo už, chlape… ženy sú ženy. Čoskoro dvojica vyletela z obchodu. Katka sa šťastne smiala a vďačne sa tulila k manželovi. Čoskoro zmizli v dave. Kamil sa zamyslel. Postál, pozeral sa na šaty vo vitríne. Vážne, boli pekné. Jednoduché, s kvetmi, podobné Zuzkinmu šatú, v ktorom chodievala na rande.
A niečo sa v jeho srdci pohlo. Či spomienka na mladosť, či vlastný obraz v tej mladej dvojici. Cítil dlho zabudnuté vzrušenie. A zrazu mu napadlo: „A ja som Zuzke nikdy nič nedaroval. Vždy bolo niečo dôležitejšie. Považoval som to za zbytočnosť. A pozri, Maťko – manžel je ochotný žiť od výplaty k výplate, len aby urobil žene radosť. Takže ju naozaj miluje. A ja? Milujem ja Zuzku? Pred svadbou sa mi zdalo, že áno. Potom sa to nejako stratilo. Žili sme, ako sme žili. Nič si spomenúť. Len starosti. Ach, život je plechovka!“
Cudzie šťastie, ktoré tajne odpozoroval, ho zaslepilo tak, až mu pri srdci zabolelo a zatúžil po ňom sám.
Rozhodne vošiel do obchodu. Mladá predavačka sa mu ponáhľala v ústrety:
„Môžem vám pomôcť?“
„Pomôžte, dcérka. Potrebujem tie šaty, čo visia v okne na bábike.“
„O, to je posledný výkrik módy, ušité v retro štýle, čistý hodváb. Vaša dcéra bude rada.“
„To nie je pre dcéru, pre ženu beriem,“ zamračene povedal Kamil.
„Ach, ako som rada za ňu,“ zašveholila dievčina, baliac nákup.
„Koľko to stojí?“
Keď mu povedala cenu, Kamil oniemel. To boli v jeho chápaní hore-dole peniaze.
„A prečo také drahé?“ nahnevane sa spýtal. Dievča trpezlivo vysvetlilo:
„Tieto šaty navrhol známy módny návrhár.“
Kamil sa zamyslel. Bolo mu ľúto peňazí. Ale potom sa mu pred očami opät objavilo Katkino šťastné tvár. Rozhodol sa.
„Beriem,“ odpočítal bankovky a spokojný so svojím rozhodnutím vyšiel z obchodu s taškou. Vtedy už prišiel aj sused. Cestou domov boli veselí. Sused sa chváli”Domov prišli plní nezvyčajnej radosti, ako by svet okolo nich zrazu ožil novými farbami.”
